Do pléna NR SR sa minulý týždeň prepracovala iniciatíva poslancov KDH, ktorá smeruje k prijatiu vyhlásenia NR SR odsudzujúceho prenasledovanie kresťanov vo svete.

Každý humánne zmýšľajúci človek by nemal mať problém s týmto návrhom. Rovnako by to malo platiť aj o deklarácií odsudzujúcej prenasledovanie LGBT osôb. Postoj konzervatívnych síl parlamentu však ukazuje, že humanizmus a starosť o utrpenie ľudí má pre nich jasné ideologické hranice.

 Podpredseda Hrušovský uviedol poslanecký návrh slovami, že vo svete dochádza ku zvýšenej perzekúcií kresťanov. Politicky korektný svet o kresťanoch mlčí, (citujem, “niekedy to tak vyzerá”) lebo predpokladá, že sami kresťania sú perzekútormi iných náboženských skupín. Pán Hrušovský má pravdu v tom, že prenasledovanie kresťanov je hrozná vec. Kresťanské skupiny v Egypte, Jemene či Pakistane sú vystavené neakceptovateľnému násiliu a je len správne, že parlament chce tieto činy odsúdiť. Je však zvrátené do tejto diskusie vnášať kvalifikátory; ak hovoríme o ochrane pred ideologicky motivovaným násilím, nevyberajme si. V čom sa odlišuje utrpenie kresťana od násilia páchaného na homosexuáloch či moslimoch?

Pripomeniem len, že vo svete je niekoľko desiatok krajín, kde sú LGBT praktiky považované za ilegálne, smutná hŕstka krajín trestá túto skupinu trestom smrti. Desiatky ľudí ročne je zabitých kvôli svojej sexuálnej orientácií - ugandský LGBT aktivista David Kato je posledným mediálne známym prípadom. Podobne v prípade moslimov by sme mohli poukázať na ich prenasledovanie v Indii, či na Srí Lanke. Pointa však nie je kvantifikovať utrpenie. Podstatné nie je, či kresťania trpia proporčne viac než iné skupiny, ale násilie samotné páchané hocikým na hocikom, voči ktorému sa musí postaviť poslanec každého demokratického parlamentu.

Liberáli v parlamente nabrali odvahu sa pustiť do zriedkavého ideologického sporu v téme, ktorá ako jedna z prvých vypadla z agendy vládnej koalície.  Poslanec Poliačik poukázal na dvojitý meter, ktorý predkladatelia návrhu používajú a požiadal ich o podporu boja za práva LGBT osôb. Odpoveď KDH? Podľa poslanca Brocku je spájanie týchto tém “nemiestne”. Poslancovi Muránskemu je ľúto, “že porovnávame kultúrno-náboženskú skupinu, opäť z ktorej sme vzišli a na ktorej stojí Európa, s právami homosexuálov, lesieb a iných podobných zvláštnych skupín.“  Podpredseda Hrušovský reagoval poznámkou o tom, že kresťania trpia “niekoľkonásobne viac”.  Je smutné, že politická strana, ktorá sa najviac oháňa hodnotami, integritou a nedotknuteľnosťou ľudského života, a hlavne hodnotovým prístupom k politike, povýšila vlastný strach a ideologickú krátkozrakosť nad elementárnu ľudskosť.

Diskusia o “kultúrných otázkach” však ukazuje aj to, že politický spor v týchto otázkach sa nedelí po osi pravice a ľavice. Slovenská ľavica, nech to znamená v našom prípade čokoľvek, reprezentovaná stranou SMER-SD (sic!), ukázala aj v tejto diskusii, že post-komunistické autoritárske zmýšľanie a prieskumy verejnej mienky sú jej bližšie než ochrana menšín. Ostatne, ani poslanec Čaplovič si v rozprave k tomuto návrhu neodpustil pripomenúť, že “Európa sa dala do pohybu, keď horela jedna mešita, ale vypálené kresťanské kostoly nás nechávajú chladnými”. Asi najlepším dôkazom autentického vyznávania ľavicových hodnôt predstaviteľmi SMERu bol postoj ministra Kaliňáka ku Dúhovému Pride 2010. Aktivisti si mali najať SBSku…

Politické spektrum by sme v tejto otázke mali vnímať po osi progresívnych a konzervatívnych síl. Zástupcov z prvého menovaného myšlienkového prúdu je žiaľ v parlamente pomenej. Nech je agenda SaS v ekonomickej či sociálnej oblasti akokoľvek nepríjemná čitateľom tohto média, pravdou ostáva, že je to jediná politická strana v parlamente ochotná vôbec dať do programu progresívne témy ako práva sexuálných menšín, odluku cirkvy od štátu, či reformu drogovej politiky. Samozrejme, je otázne nakoľko reálne Richardovi Sulíkovi záleží na niečom inom ako zavedení odvodového bonusu a nízkych daňových sadzieb; spôsob, akým sa vyvíjali koaličné rokovania svedčí o tom, že asi nie veľmi. Na konci dňa však stále ostáva faktom to, že po rokoch boli práve liberáli schopní argumentovať právami homosexuálov v pléne NR SR. Je smutné, že takáto maličkosť je v našej krajine dôvodom na oslavný komentár.