Výstava v átriu
Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.
Každým dňom Európska únia nalieha čoraz nástojčivejšie na grécku vládu a parlament, aby prijali ešte drastickejšie úsporné ...
[Joachim Becker]
Krach z 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú vec: že kaskádovitý pád ako súkromných, tak verejných ...
[Kriteko]
Kríza žánru | Editorial | Eduard Chmelár | 27.04.2010

Budovanie štátu a pestovanie vlastenectva je úloha pre niekoľko generácií. Nie je to úloha pre skrátené legislatívne konanie. Nemožno si ju uľahčiť autoritatívnym presadzovaním skratkových a skratových riešení. Tak ako slaboch nie je realista a prospechár nie je pragmatik, ani populista nie je vlastenec a demagóg nie je štátnik.
Vlastenecký zákon sa dnes po druhý raz ocitá v parlamente zo strachu. Zo strachu premiéra pred reakciou značnej časti študentov a učiteľov a zo strachu pred hnevom nacionalistických voličov. Z toho istého strachu vznikol aj jeho zbabelý návrh presadiť v parlamente namiesto pôvodného zákona z dielne SNS novelu zákona o štátnych symboloch v zrýchlenom konaní. Je to absurdná iniciatíva. Nerieši to, čo treba riešiť (chaos v používaní štátnych symbolov) a rieši to, čo riešiť netreba. Návrh, aby sa štátna hymna hrala len na začiatku školského roka a na športových podujatiach, je vyrážaním otvorených dverí. Na školách sa tak deje aj v súčasnosti. Aj bez Ficovej novely sa bude štátna hymna hrať na verejných športových akciách, pretože to vyplýva zo stanov športových organizácií ako je Medzinárodný olympijský výbor, FIFA a podobne. Takmer každý vie, že tento zákon je kontraproduktívna bezcenná hlúposť a uvedomuje si to aj čoraz viac koaličných poslancov, no prehadzujú si ho ako horúci predvolebný zemiak. No je nehoráznym zneužívaním zákonodarných inštitúcií na volebnú kampaň, ak sa takáto novela predkladá v skrátenom legislatívnom konaní, pretože na to nie je jediný racionálny dôvod. Skrátené legislatívne konanie by malo byť využívané iba v prípadoch, kedy je vážnym spôsobom ohrozená ekonomika štátu, jeho bezpečnosť, základné ľudské práva a slobody. Podpora vlastenectva neposkytuje nijaký dôvod na to, aby sa tak robilo. Ficova vláda v programovom vyhlásení sľúbila, že obmedzí využívanie skráteného legislatívneho konania výlučne na výnimočné prípady. Smer ako opozičná strana tvrdo (a oprávnene) kritizoval kabinet Mikuláša Dzurindu za zneužívanie tohto inštitútu. Faktom však je, že kým predchádzajúca vláda v skrátenom legislatívnom konaní schválila 6,5 % zákonov, súčasná až 8,4 %. Až 89 percent z nich navrhovali ministri za Smer. Výhovorka na ekonomickú krízu je neopodstatnená, lebo tejto oblasti sa týkala len tretina zákonov prijatých v skrátenom legislatívnom konaní.
Problém súčasnej vládnej garnitúry je v tom, že štát nechápe ako solidárne spoločenstvo zdieľaných hodnôt, ale ako nástroj maximalizácie moci. Autorita demokratického štátu nezávisí od totality jeho rituálov, ale od fungovania inštitúcií. Štát je dobrovoľným priestorom identity, ktorú si dlhodobo vytvárame a ktorá sa nezaobíde bez verejnej diskusie. Tak ako kvalitný zákon potrebuje na svoje dôkladné zváženie niekoľko mesiacov a nie niekoľko dní, tak aj posilňovanie vlastenectva nie je proces, ktorý by sa dal zaštepiť ako jabloň. Posledné kroky premiéra Fica však jasne ukazujú, že dôležité pre neho nikdy nebolo to, čo tento zákon obsahuje ako to, kto ho predloží.
Čo teda potrebuje tento štát, ak chce posilňovať svoju legitimitu? Nepotrebuje vlastenecký zákon z dielne SNS, ktorého účinnosť netreba odložiť, ale úplne zrušiť. Nepotrebuje ani pokryteckú a bezzubú novelu zákona o štátnych symboloch z dielne Smeru, ktorá je iba účelovým volebným gulášom. Ak sa chcú poslanci parlamentu prejaviť ako štátnici, mali by presadiť úplne nový zákon o štátnych symboloch. Nie však taký, ktorý bude nútiť študentov a učiteľov do ďalších nezmyselných úloh, ale taký, ktorý zásadným spôsobom zvýši dôstojnosť tohto štátu. Napokon, odborníci na čele s naším najväčším expertom na štátny protokol Jarolímom Antalom toto riešenie navrhujú už celé roky.
Súčasný platný zákon z roku 1993 má celý rad nedostatkov. Štátny znak je v ňom inak opísaný a inak zakreslený. Táto nesprávna forma sa používa v súdnych sieňach, v školách, na ministerstvách. Zákon sa porušuje aj pri označovaní hraničných prechodov do a zo Slovenskej republiky, ako aj pri označovaní národných kultúrnych pamiatok. Hoci všetky ústredné orgány štátnej správy sú povinné používať štátnu vlajku, dnes ju vidíme iba na budove NR SR a pri Grassalkovichovom paláci. Zákon v tomto smere nedodržiavajú ministerstvá, Národný kontrolný úrad a ďalšie inštitúcie. Dokonca ani pred sídlom premiéra nevisí zástava, ale koruhva. Koruhvy však môžete vyvesiť na dedinský futbalový štadión alebo pred obecný úrad, ale nie pred sídlo premiéra. Ak to nikomu nevadilo za bývalého režimu, keď bola slovenská vláda provinčná, prosím. Ale dnes, keď je Slovensko suverénnym štátom a jeho predseda vlády to opakuje ako mantru? Podpredsedníčka NR SR Anna Belousovová prednáša svoje plamenné národovecké prejavy v rokovacej miestnosti parlamentu pod obrovským béžovo-hnedo-tmavohnedým štátnym znakom, ktorý nezodpovedá textu zákona, pretože podľa neho sa musia štátne symboly zobrazovať in natura, vo svojich pôvodných farbách. Počet našich štátnych symbolov je oproti iným krajinám obmedzený, nedostatočný a absolútne nedôstojný. Na porovnanie: Česi ich majú sedem, my iba štyri. Nerozlišujeme veľký a malý štátny znak. Nemáme ani erbové heslo. Štandarda prezidenta nepatrí medzi štátne symboly. Zákon z roku 1993 už dnes jednoducho nezodpovedá realite a treba ho nahradiť novou, modernejšou právnou normou.
Nie sú to nijaké „technokratické detaily“ (ako odpovedá na kritiku hovorca prezidenta Marek Trubač), ani „perverzné maličkosti“ (ako si myslí hovorca MZV SR Peter Stano), ale principiálne veci, cez ktoré sa v odborných kruhoch posudzuje formálna vyspelosť celého štátu. Laik si to prirodzene nevšimne, ale keď sa pri návšteve amerického prezidenta a britskej kráľovnej vyvesili štátne vlajky naopak, ich protokolári si z nás robili žarty a my sme v ich očiach vyzerali ako nezrelá ponížená provincia, nie suverénny štát. Ako chcete posilňovať vlastenectvo, ak je naše narábanie so štátnymi symbolmi terčom medzinárodného posmechu? Že sme jediná krajina sveta, ktorá v čase štátneho smútku pre tragédiu v inej krajine stiahla štandardu hlavy štátu na pol žrde (sic!) desí rovnako ako fakt, že prezidentská kancelária túto svetovú blamáž zaznamenanú zahraničnými médiami naozaj svetovo vyhlásila za „prejav ľudskosti“.
Ak má mať táto trápna vlastenecká fraška o dvoch dejstvách nejaký význam, potom mu ju aspoň dodatočne treba vtlačiť novým zmysluplným zákonom o štátnych symboloch, ktorý odstráni kľúčové nedostatky v tejto oblasti. Slovenskí politici sa musia rozhodnúť, či im ide o budovanie štátu alebo len vlastnej voličskej základne. Správanie vládnej koalície naznačuje skôr to druhé. Mal by som sa vlastne ospravedlniť čitateľom, že ich zaťažujem témou vlasteneckého zákona, ktorý je z hľadiska potrieb tejto spoločnosti neuveriteľne stupídny a trápny. Ale ak na hlúposti nebudeme poukazovať, stane sa z nich zákon.
Mladý Alexander Matuška kedysi v roku 1932 kritizoval naše typické trochárstvo, ktoré sa prejavuje tým, že sa neopierame o dejiny, teda o to, čím sme boli, ale len o minulosť, teda o to, že sme vôbec boli. Táto viera v minulosť ochromovala život a skutky nášho spoločenstva a vybíjala sa na recitovaní Mor ho a spievaní z Tranoscia. Vlastenectvo sa musí vytvárať na zásadách dialógu, konsenzu a spoločných hodnôt, na báze hľadania spoločných východísk pre všetkých, nie iba pre tých, ktorí akceptujú „štátnu ideológiu“ (výraz Anny Belousovovej, ale pôvodne Alexandra Macha). Starostlivosť o vlasť musí byť poháňaná tým, čo kedysi Andrej Sládkovič nazval „nepokoj duší svätý“, nie výrobou masového súhlasu. Vlastenectvo sa dá posilniť iba solidaritou v slobode, nie triednym bojom a ostrakizovaním odlišných skupín. Lebo ak to popierame, popierame Ústavu Slovenskej republiky. Ak to popierame, popierame našu historická skúsenosť. Ak to popierame, popierame nášho ducha a jeho vôľu formovať vlastnú autentickú identitu. Hovorme konečne o takom vlasteneckom programe, ktorý zahrnie dosiaľ opomínaných, ktorý nebude vytváraný za cenu nespokojných skupín obyvateľstva, ale v ich prospech.
Text je podkladom prejavu, ktorý zaznie na protestnom zhromaždení pred NR SR dnes, v utorok o 16.00 hod.
Naposledy pridaný: 29.04.2010 (nenarocny)
Diskusia k článku obsahuje 12 príspevkov
Copyright © 2007 - 2012 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872
Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.
Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist