Je leto, patrilo by sa napísať čosi o nejakej dovolenkovej lokalite. Napríklad o Chorvátsku. Tam Slovák môže mať pocit, že jednak neodišiel až tak ďaleko, a jednak mu trochu rozumejú, ba aj on porozumie miestnym. Skrátka: necíti sa až taký stratený. Cudzina – aj nie.

A Chorváti sú, tuším, väčšinou aj katolíci.

A majú radi futbal.

A podajedni sú tak trochu aj xenofóbni.

Koľko spoločných čŕt!

Rovnako ako aj s inými slovanskými národmi nás spája nejeden spoločný rys.

Štúrovci, zapálení myšlienkou slovanskej vzájomnosti, volali po dobrotivom ruskom medveďovi, čechoslovakisti hrdo vzhliadali k stovežatej, a zvyšok chodil nakupovať do Zakopaného alebo sa slniť do Juhoslávie. A kto sa dal na spisovateľské remeslo, mohol byť pečený varený na slovinských intelektuálnych festivaloch. Slovanský brat čakal v každom kúte, kam len oko v tom šírom svete pohliadlo. A s bratom je špás i hádka. Ale hnevať sa naňho?

A tak sa ani ja neviem hnevať na Poliakov, ktorí v San Diegu odo mňa chceli, aby som im vrátil akési Tatry; a neviem sa hnevať ani na Rusov za to, že počas druhej svetovej vojny drancovali a znásilňovali slovenské, pardon, slovanské ženy. Hnevať sa neboráka ruského za to, že nevie, akúže vzájomnosť sme si vysnuli? No a za to, že v šesťdesiatom ôsmom neumytými bagančami vpochodovali do našich luhov a hájov, sa na nich vonkoncom neviem hnevať – veď som mal len dva roky. A nehnevám sa teda ani na chorvátskeho kuchára za príšerné jedlo a astronomický účet; nehnevám sa ani na rovinjskú bufetárku za teplé a vypáchnuté pivo; nehnevám sa na úsečných chorvátskych čašníkov za to, že vľúdnosti sa človek dožije skôr v londýnskych uliciach, a nehnevám sa ani za ubytovanie v nedostavaných penziónoch... Veď za toto isté by som sa mohol hnevať na kohokoľvek kdekoľvek, možno najmä na Slovensku. Veď ten chudák Chorvát nemohol tušiť, skadiaľ ja prichodím! Kebyže slovansky naňho prehovorím, určite v ňom prebudím tú našu hlbinnú vzájomnosť a dožijem sa prijatia, aké poznám len z počutia!

A tak nemám obavy, že by pocit slovanskej spolupatričnosti v kraji balkánskom zakapal. Nehádžem flintu do žita: Slovensko tam už má svojho odborne i kultúrne podkutého vyslanca spoločnej slovanskej myšlienky – Jána Slotu. K srdcu mu, chlapovi hôrnemu, fígľami žíhanému, prirástli obe krajiny, s vilami i jachtami.

Rovnako ako bývalému spisovateľovi Petrovi Pišťankovi, inak agilnému bojovníkovi za vyhnanie všetkých moslimov najprv zo Slovenska, a potom aj z priľahlého vesmíru. Najnovšie počúvam, že oddychovať chodí už len do Chorvátska, o ktorom si môj otec myslí, že je najkrajším kútom Zemegule.

Ach, hej: ťažko odolať miestam, kde Slováka tak srdečne vítajú. Niekedy je srdečnosti priveľa. Uvedomil si to zrejme aj minister zahraničných vecí, keď jeho úrad odporučil športovo založeným Slovákom, aby ta necestovali palce držať svojím futbalistom. Reku, len aby sa dajaký neinformovaný slovenský turista do blízkosti štadióna nedajbože nezatáral! Chorvátski fanúšikovia, keď ich raz zachváti slovanská srdečnosť, nebudú rozlišovať medzi Slovákom, Maďarom a Turkom. Vychytia sa oni rezať a rúbať po akejkoľvek kotrbe. Zišla by sa teda nejaká osveta.

Napadá mi, že spomínaný slovenský ex-spisovateľ by azda mohol začať chorvátskym fanúšikom vysvetľovať, že Slováci nie sú Turci, kým jachtár Ján Slota by im zasa prehovoril do ich bratských slovanských duší, aby slovenského fanúšika nemlátili hlava-nehlava, veď či nevidia, že to nie je žiaden Maďar?