Hovorím hneď na začiatku: Nesťažujem sa. Len neviem, čo si o správaní príslušníkov polície myslieť.

S Theom, u nás celkom legálne žijúci Američanom, sa v jednu nedeľu pred odchodom z mesta zastavíme v jednom bratislavskom nákupnom centre, v ktorom je otvorená pošta. Plánujeme celkom jednoduchú operáciu, totiž poslať list, preto usúdim, že nemusíme na poštu chodiť obaja, nech Theo počká na parkovisku v aute, veď ja sa za chvíľku vrátim.

Pošta je prázdna, podám list a vraciam sa späť. Trvá to asi tak desať minút.

Už z diaľky vidím, že pri našom aute sa niečo deje. Theo stojí pred autom, pri ňom akýsi dvaja chlapi, snáď niečo spisujú, a keďže Thea poznám už nejaký ten rok, vidím hneď, že je vyplašený. Ako prvé mi napadne, že nám niekto vrazil do auta, kľúče od nášho mám v rukách ja, Theo je teda na prvý pohľad nevinný. Som z toho mrzutá, ponáhľame sa, nechcem sa mi vypisovať formuláre ani sa dohadovať, čia to bola vina. (Napriek tomu, že naše auto tam len stálo, nikdy neviete, čo koho napadne.)

Theo ma uvidí a už z diaľky hovorí: Títo dvaja ma napadli.

Toto som videla ja na vlastné oči. Teraz napíšem, čo sme videli a počuli každý zvlášť.

Theo: Vystúpil z normálne legálne zaparkovaného auta na parkovisku pred Auparkom. Za bieleho dňa asi o štvrtej odpoludnia. Prišiel k nemu akýsi muž a spýtal sa, či mu nedá cigaretu. Theo odmietol. Muž sa ale nedal a žiadal cigaretu ďalej. Theo si povedal, že jedna cigareta mu nakoniec môže byť ukradnutá, chcel mať pokoj a cigaretu mužovi dal. Muž aj s cigaretou odišiel. Koniec prvej kapitoly.

Kapitola druhá: K Theovi pribehnú dvaja chlapíci a niečo naňho slovensky kričia. Theo nerozumie. Chlapíci ho pritisnú k autu, ruky mu oprú o kapotu a jeden vytiahne nejakú legitimáciu, ktorá pôsobí, akoby si ju vytlačil doma na počítači. Theo sa snaží brániť, cíti sa prepadnutý. Chlapíci mu prehľadávajú vrecká a lámanou angličtinou ho žiadajú, aby im dal doklady. Theo ešte stále stojí s rukami opretými o kapotu auta a má pocit, že ho chcú okradnúť. Vzpiera sa čokoľvek im dať, pas je snáď to najcennejšie, čo tu má. Nakoniec pochopí, že nemá cenu sa zdráhať, i za cenu, že svoj pas nikdy viac neuvidí. Chlapíci mu dovolia vybrať z ruksaku pas a listujú v ňom. Tu prichádzam ja.

Prvá veta, ktorú od vystrašeného Thea počujem: Títo dvaja ma napadli.

Som levica chrániaca nie síce svoje mláďa, ale svoje teritórium, rozčúlene sa pýtam, čo sa deje a či mám zavolať políciu. Spýtajú sa, či viem po slovensky a viditeľne sa im uľaví. Chlapíci skutočne vyzerajú, že je na nich treba zavolať políciu, jeden má v uchu náušnicu (nič proti mužom s náušnicou, len vravím), obaja sú v šuštiakových bundách (detto). Jeden z nich vytiahne tú legitimáciu, o ktorej Thoe neskôr povie, že pôsobila ako stiahnutá z internetu. No dobre, jak teda viem po slovensky, takže to prečítam lepšie, je ale pravda, že papierik v ufúľanom umelohmotnom obale zrovna dôveru nevzbudzuje. Napriek tomu, keď chlapíci tvrdia, že sú od polície, na rozdiel od Thea im uverím. Nie je to však len tá náušnica a ten šuštiakový odev, aj prejav majú ako účastníci okresného zjazdu neviem čoho (nechcem sa nikoho dotknúť). Tvrdia, že tuto vedľa vykradli niekomu auto a vraj im hlásili, že podozrivý z krádeže tuto pánovi niečo dával. A že je tiež podozrivé, že tu len ta postáva na parkovisku. Vraj nevedeli, že je tu so mnou, hovoria už trochu ospravedlňujúco. A Theo im vraj nechcel dať doklady, tak sa im to zdalo ešte podozrivejšie. A že mu povedali „Daj doklady“, ale on nedal, tak čo mali robiť.

Nasleduje lingvistická debata o tykaní a vykaní. Ja totiž ešte stále s vervou medvedice tvrdím, že s Theom husi nepásli a nech mu, prosím, vykajú, oni sa zas bránia, že v angličtine sa, pokiaľ vedia, nevyká, a tak. Potom demonštrujú svoje znalosti angličtiny dôsledným poučením Thea o tom, že nabudúce, keď ho polícia požiada o doklady, má im ich bez odvrávania dať, pričom sa ma priebežne pýtajú na rôzne slová, napríklad ako sa povie „spolupracovať“? Že by sa ospravedlnili, to nie.

Potom sme všetci spokojní, Theo dostane späť svoj pas s platným vízom k prechodnému pobytu v krajine, kde platí dane, a každý ideme svojou cestou. Koniec druhej, záverečnej kapitoly.

A teraz. Nechcem byť nespravodlivá. Chápem, že: Polícia mala podozrenie, že Theo spolupracuje s vykrádačom áut a predpokladala, že ako s komplicom zlodeja nemá zmysel s ním jednať v rukavičkách. Už mi auto vykradli, zdieľam hnev všetkých okradnutých a viem, že by ste v tú chvíľu páchateľa najradšej zbili vlastnoručne. Chápem, že polícia sa obávala, že komplic zmizne, len čo mu na to dajú čas. A chápem tiež, že polícia sa v teréne musí maskovať, a keby mali páni policajti nažehlené uniformy, asi by na miesto činu chodiť ani nemuseli. Chápem, chápem, chápem.

(Chápem tiež všetkých, ktorí zastávajú názor, že cudzinci žijúci v tejto krajine by sa mali naučiť tunajšiu reč, len prosím o toleranciu v mene nás všetkých, ktorí sa tiež niekedy pohybujeme i dlhší čas prebývame v krajinách, ktorých rečami nehovoríme.)

Ale nechápem, že: Je podozrivé stáť pri otvorenom aute na parkovisku v nedeľu o štvrtej popoludní. Že k človeku, ktorý sa tejto neprístojnosti dopustí, môže len tak z čista jasna pribehnúť polícia, oprieť ho o auto a prehľadať mu vrecká. Že potom, čo sa situácia vyjasní a vysvitne, že išlo o omyl, sa polícia neospravedlní. Pretože Theovi sa nikto neospravedlnil, len mu páni policajti vysvetlili, aby nabudúce bez odvrávania poslúchol.

Ako som povedala, nič sa nestalo. Stalo sa akurát to, že niekomu vykradli auto, a my sme si z toho odniesli ponaučenie, že auto môžu vykradnúť aj na plnom parkovisku v nedeľu o štvrtej odpoludnia. A dilemu, či sa príslušníci polície predsa len nemali správať ináč.