Politici preukazujúci chronickú neschopnosť zaoberať sa problémom, ktorý ohrozuje aj ich vlastnú politickú existenciu (znižuje ich dôveryhodnosť, popularitu atď.), sú buď babráci, alebo sa tým problémom nemôžu zaoberať jednoducho preto, lebo sú sami jeho súčasťou. V takých prípadoch im väčšinou nezostáva iné, len vyhlasovať, že problém neriešia preto, lebo „nepatrí do politiky“, a že ten, kto tvrdí opak, hrá nejaké nekalé politické hry.

Pretrvávajúca zúfalá situácia v našom súdnictve, ktorá zatiaľ kulminuje (ale len kulminuje) aktivitami predsedu Najvyššieho súdu a šéfa Súdnej rady Štefana Harabina a reakciou, ktorú vyvolávajú v radoch sudcov, je presne takým problémom.

Štefan Harabin sa „preslávil“ ako predseda Najvyššieho súdu, ktorý okrem iného aktívne neuznával – možno by bolo lepšie rovno povedať, že aktívne sabotoval – politické protikorupčné opatrenia typu, napríklad, elektronickej podateľne. Jeho angažmán proti istému typu politiky v rezorte spravodlivosti bolo také výrazné, že sa stal nominantom politickej strany na post šéfa rezortu. A keďže tá strana sa po voľbách dostala do vlády, Harabin sa šéfom rezortu aj stal. Počas pobytu v kresle si dal očividne záležať na tom, aby sa z neho mohol hladko a nepriestrelne vrátiť na svoj bývalý post. Naspäť na čelo Najvyššieho súdu ho dostala Súdna rada po tom, čo účelový výber tých jej členov, ktorí sú dosadení z vôle politických subjektov (prezidenta, vlády, parlamentu) v prospech tohto cieľa, by nebol priehľadnejší azda ani vtedy, keby išlo o jeho rodinných príslušníkov. Odkedy sa manéver takto úspešne zavŕšil, Harabin zjavne profesionálne účtuje s tými sudcami, ktorým sa to celé z rôznych príčin (alebo aj z tých istých) nepozdáva. No a napokon, v kresle ministra Harabina z vôle tej istej strany – treba však povedať, že z vôle, ktorej sa v rámci vládnej koalície ako celku nik neprotivil – nahradila sudkyňa, ktorá má ako bývalá podpredsedníčka Súdnej rady zásluhu minimálne na zdarnom priebehu koncovky Harabinovej doterajšej kariéry.

Na pôsobenie Štefana Harabina a na situáciu, ktorú v súdnictve vyvolalo, možno mať prirodzene rôzne názory. Mali by však byť aspoň v súlade s jednoduchou logikou: hovoriť, že toto všetko má byť akousi vnútornou záležitosťou sudcov, ktorí „musia si to jednoducho vyriešiť sami“, je očividná hlúposť. Hlúposť, ktorá sa však mení na číry cynizmus, ak ju vysloví politik, ktorý má najvyššiu zodpovednosť za chod vlády. Vlády, ktorej bol Harabin najprv členom ako šéf rezortu spravodlivosti – rezortu, v ktorom je dnes na čele Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Čo, každý uzná, nie sú nízke stoličky. Okrem toho, že názor na situáciu v súdnictve by mal byť logicky udržateľný, mal by byť, pokiaľ možno, aj slušný. Povedať, že sudcovia, ktorí sa odhodlali k činu ako úplne poslední v dlhom rade politických aktérov na čele s Harabinom a jeho politickými podporovateľmi, sú práve tí, ktorí tu hrajú „politickú hru“, je jednoducho nehoráznosť. A ak to opäť hovorí politik, ktorý už štvrtý rok nesie najvyššiu politickú zodpovednosť za dianie v rezorte justície, je to nehoráznosť, takpovediac, celoštátnych rozmerov.

Aby to bolo celkom zrozumiteľné, reč je o predsedovi vlády Robertovi Ficovi. Je celkom zbytočné zaoberať sa tu výrokmi JUDr. Mečiara – jeho skvelé výsledky na poli spravodlivosti sme mali v 90. rokoch možnosť obdivovať celých osem rokov. A ďalších osem rokov sme mali na to, aby sme sa z toho spamätali. V osobe JUDr. Fica k nám však prehovára politik, ktorý ohnivo kritizoval (ne)spravodlivosť na Slovensku tak počas mečiarovského, ako aj po ňom nasledujúceho obdobia. Čo si o ňom myslieť dnes? Že táral? Zavádzal? Alebo sa tak stihol zmeniť, odkedy sám získal moc? V politike je možné všetko. Dokonca aj všetko spomínané naraz.

My, čo sme pred troma rokmi písali, že tu nejde o rovnú daň, ale o rovnosť pred zákonom, môžeme byť vlastne spokojní: presne tak to na Slovensku vyzerá a presne tak o tom dnes hovoria aj tí, ktorí vtedy v ekonomicko-straníckom zápale strácali súdnosť. Lenže spokojný kuvik je kuvik idiot. Čo teraz?

Nezostáva iné, než sudcov, ktorí teraz verejne volajú o pomoc, vziať za slovo.

Pomery v našej justícii sú žiarivým dôkazom, že tí, čo po zvrhnutí totalitného režimu varovali, aby sme (všetky krajiny, ktorých sa to týka) najprv nastolili zákonnosť, až potom demokraciu, nehovorili od veci. Nejde tu pravdaže o časový, ale vecný rozmer. Je úplne jasné, kde sme toto poradie nedodržali: v prípade súdnictva to znamená, že unáhlená „demokracia“ v podobe nezávislosti povýšenej na nedotknuteľnosť nielenže nepriniesla vyššiu „zákonnosť“, ale ju v mnohých ohľadoch ešte znížila. A dnes absencia „zákonnosti“ ohrozuje už i tú „demokraciu“.

Sudcom, ktorých je správne podporiť (vecne aj politicky: tu sa nehráme o fazuľky, do ktorých si ešte aj teraz necháme kafrať od nejakých mečiarov, ale o spravodlivosť a zákonnosť v tomto štáte), musí byť preto jasné, že problém ich „demokracie“, ktorú ohrozuje Harabin, nebude riešiteľný bez toho primárneho nastolenia „zákonnosti“. To však bude bolieť samotných sudcov.

Politici, ktorí dnešný stav súdnictva pochopia len ako príležitosť prilepšiť si vo voľbách a po nich nejakým tým umravnením Harabina a vyhlásiť „reformu“ justície za úspešnú, budú rovnako cynickí, ako sú tí dnešní, ktorí od toho dávajú ruky preč. Verejnosť sa nesmie nechať zastrašiť rečičkami o tom, že niečo „je spolitizované“. Verejnosť je politika: báť sa musia skôr politici a tí, ktorí z nich a z ich neschopnosti a predajnosti žijú. Napríklad aj mnohí sudcovia.

Text vyšiel v týždenníku Žurnál