„V dávnych časoch šikovní bojovníci začínali tak, že sa snažili stať nepremožiteľnými, a potom čakali, kým sa ich protivníci stali zraniteľní. Na vlastnú nepremožiteľnosť máme dosah, na zraniteľnosť nepriateľa nie. (...) A preto je možné vedieť, ako zvíťaziť a napriek tomu nezvíťaziť. Nepremožiteľnosť spočíva v obrane, nádej na víťazstvo v útoku. Bránime sa, keď disponujeme dostatočnými prostriedkami, útočíme, keď disponujeme viac ako dostatočnými prostriedkami.“

Keď sa americký generál Dan McNeill nedávno porúčal z Afganistanu, satrapovi Hamidovi Karzaiovi vysvetlil, prečo vojská NATO dosiaľ nevyhrali už sedem rokov trvajúcu, a okrem tisícok ľudských životov aj stovky miliárd dolárov drahú  vojnu. Pre pacifikáciu afgánskeho narkoštátu by generál podľa vlastného odhadu potreboval 400000 vojakov v poli, a nie tých 52000, ktorí sú horko ťažko k dispozícii.

Minister obrany Jaroslav Baška je ešte mladý, meno Sun Tzu  mu podľa všetkého vôbec nič nehovorí, možno ani meno McNeill nie, ale  jeho snahu veľkým americkým chlapcom dokazovať, že aj on je tvrďas, možno v krajnom prípade pochopiť. Koniec koncov, v prvej Ficovej vláde je takto rozbúrená hladina testosterónu priam kvalifikačným kritériom na ministerský post. Ale minister zahraničných vecí Ján Kubiš by už mal byť dostatočne skúsený na to, aby vedel, že naša účasť na druhej afgánskej vojne nie je slovenským vitálnym záujmom.

A nielen to: všetci zodpovední disponujú informáciami o tom, že v tomto vojenskom ťažení  už dávno niet vyhliadok na úspech, ak vôbec niekedy boli. Po Iraku je Afganistan druhou pascou, z ktorej Slovákom treba čím skôr vycúvať.