Za socializmu bolo na Slovensku morom vnútrozemské jazero Zemplínska Šírava. Po roku 1989 sa našim morom stal Jadran. K moru sme začali chodiť za hranice. Teraz však skutočné more prišlo priamo k nám. Po prijatí troch zadržiavaných z Guantanáma sa Slovensko stalo ostrovnou krajinou, súčasťou súostrovia, ktoré môže niesť meno podľa svojho najväčšieho ostrova - Guantanámo.

Z ostrova hegemóna sa k nám rozšírila infekcia v podobe rétoriky stigmatizácie obetí ako rizikových osôb, prišli k nám návody ako porušovať pravidlá pri zaobchádzaní s nevinnými a Slovenská republika sa podriadila cudzím pravidlám, ktoré už ani vláda a ani parlament nedokážu zmeniť. Práve na základe toho, ako sa Slovensko začalo podobať hegemónovi súostrovia, je oprávnené ho doň zaradiť a pomenovať takýmto emblematickým názvom. Nezanedbateľnou výhodou tohto nášho nového medzinárodného postavenia je, že za morom už nemusíme cestovať do iných krajín. Naše hranice už niekoľko dní  a bez akéhokoľvek viditeľného odporu obmývajú slané vody mora, ktoré je mimo akejkoľvek zákonnosti a spravodlivosti, mora podobného predfidelovskému Karibiku, ovládaného mafiou, tajnými službami, politickými lobistami a svojvôľou miestnych diktátorov.

 Čo nás naučilo NKVD

Súčasťou súostrovia Guantanámo sme sa stali aj napriek traumatickým historickým skúsenostiam s gulagmi (alebo možno práve vďaka nim). Máme vlastné neblahé skúsenosti s tým, ako počas prechodu sovietskej armády, oslobodzujúcej Československo, sa aj zásluhou tajnej služby NKVD bez stopy stratili tisícky našich spoluobčanov (http://www.upn.gov.sk/data/publikacie/cechoslovaci-v-gulagu/zoznam-deportovanych.pdf). Bez obvinenia a rozsudku zmizli v otrockých podmienkach koncentračných táborov, mimo bežného právneho rámca aj samotného Sovietskeho zväzu. Ocitli sa v krajine väzňov a ich strážcov bez toho, aby mali šancu na obhajobu a spravodlivý proces. Istý čas sa tvrdilo, že NKVD u nás zatýkalo kolaborantov s fašistami alebo agentov západných tajných služieb. Čím viac sa však odkrývala história tejto tragédie, a čím hlbšie boli odhaľované praktiky svojvoľnosti stalinskej moci, tým viac bolo vidieť, že odvlečenými neboli fašisti, ani gardisti, ani iní nepriatelia vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Väčšinou išlo o úplne bežných občanov, ktorí sa náhodou, alebo za pomoci závistlivých susedov bažiacich po majetku (alebo len obyčajných iniciatívnych fanatikov či zlomyseľníkov), ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Mnohé z týchto obetí stalinskej politiky šírenia socializmu sa už nikdy viac nedostali naspäť do vlasti a aj po likvidácii gulagov nedostali možnosť opustiť Sovietsky zväz. Mnohým sa podarilo dostať naspäť až po tlaku Československej vlády, ktorá sa o osudy mnohých z nich v časoch politického odmäku zaujímala. Desivé na celom systéme práce NKVD bolo, že na sklonku vojny sa ktokoľvek z vtedajších obyvateľov Československa mohol stať bezmennou obeťou sovietskeho systému gulagov. Napriek tejto traumatickej historickej skúsenosti slovenských obyvateľov sa v súčasnosti rozhodla slovenská vláda aktívne podieľať na veľmi dnešných podobách vytvárania nového väzenského súostrovia.

 Nedostatok personálu na Guantanáme?

Jedným z argumentov na začlenenie Slovenska do väzenského súostrovia a na prijatie nezákonne väznených ľudí na americkej vojenskej základni Guantanámo by malo byť, ako uvádza stanovisko Ministerstva zahraničných vecí SR „vyriešiť problém (B. Obamu – poznámka autora) zdedený z minulosti. Slovenská vláda tento problém kritizovala, privítala snahu o jeho vyriešenie a považuje za zodpovedné, že Slovensko je teraz súčasťou tohto riešenia.“ (http://www.foreign.gov.sk/servlet/content?MT=/App/WCM/main.nsf/vw_ByID/ministerstvo&NCH=Y&OpenDocument=Y&LANG=SK&TG=BlankMaster&URL=/App/WCM/Aktualit.nsf/(vw_ByID)/ID_4DCFD22DCF808E8CC12576B1002FBE7A ). Na prvý pohľad to vyzerá ako sympatické gesto. No málokde sa však môže občan Slovenskej republiky dozvedieť, akým spôsobom bude naša republika riešiť problém existencie nezákonného väzenia a problém s nezákonným zadržiavaním stoviek osôb na americkej vojenskej základni Guantanámo. Prijatím týchto troch väzňov problém nevyriešime, keďže problémom Guantanáma nie je, že by jeho personál mal prebytok väzňov. Problémom tohto gesta ale je, že vláda a ani jej predstavitelia nepovedali, v čom vôbec problém Guantanáma spočíva. Sú problémom akcie Spojených štátov v iných suverénnych krajinách, odkiaľ unášajú, alebo za peniaze ako v zlatých časoch otrokárstva kupujú podozrivých ľudí? Je pre našu vládu problémom to, že väzenie je mimo teritória USA a teda nezodpovedá jeho civilnému súdnictvu? Je problémom to, v akých podmienkach sú zadržiavaní väznení? Alebo je pre ňu problémom to, že nie sú jasné obvinenia a mnohí zadržiavaní ani po mnohých rokoch väzenia nemali možnosť predstúpiť pred súd? Vláda nikdy presne nepovedala, v čom vidí problém Guantanáma a čo vlastne treba presne riešiť. Toto nedeklarovala ani pri prijímaní troch väzňov z nelegálnej väznice. Ak by totiž problém Guantanáma slovenská vláda pomenovala, nemohla by pristúpiť na podmienky, za akých boli traja obvinení na Slovensko dopravení a nemohla by celú akciu prezentovať ako pomoc Spojeným štátom, bez bezpečnostných rizík pre Slovensko. Ak by vedela pomenovať problém Guantanáma, nemala by problém zverejniť dohody zo Spojenými štátmi o tom, aké podmienky musí krajina splniť, aby do nej Američania väzňov pustili. Keďže podmienky dohody nie sú verejne prístupné, je možné len predpokladať a vyčítať z informácií v zahraničných médiách, že naša polícia a tajná služba prevezme časť pôvodných kompetencií americkej armády a neurčito dlho budú väzňov monitorovať a dbať o to, aby sa akože oslobodení väzni nemohli voľne pohybovať po celej Európskej únii. Naše štátne orgány budú z našich daní pravdepodobne zabezpečovať, aby ich náhodou nenapadlo sa vybrať domov, do rodnej krajiny, odkiaľ mnohých z nich americká armáda a jej spojenci uniesli, alebo za 5 tisíc dolárov ako podozrivých z terorizmu od spojeneckých vlád kúpili. Ak by problém Guantanáma slovenská vláda pomenovala a prezradila by aj podrobnosti dohôd so Spojenými štátmi, asi by sme jasnejšie videli, že to, čo ponúkame pôvodne väzňom z Guantanáma, je len niečo ako luxusnejšie väzenie. No ktoré stále zostáva väzením, bez skutočnej slobody rozhodovať o svojom osude a mieste pobytu. Asi by sme videli jasnejšie, že im ponúkame len priestrannejšie väzenie s väčším výbehom, no aj naďalej riadené záujmami a paranoidnými strachmi predstaviteľov Spojených štátov. Tým, že pristúpila slovenská vláda na dohody obmedzujúce ľudské práva, sama poprela prináležitosť našej krajiny k európskej demokratickej tradícii a prejavila servilitu totalitným a nedemokratickým pravidlám, s ktorými už máme tiež svoje skúsenosti. A tým, že podpísala so Spojenými štátmi medzinárodnú dohodu, ktorej obsah je pravdepodobne v rozpore s Listinou základných práv a slobôd, a tým aj v rozpore s ústavou Slovenskej republiky, zároveň obmedzila platnosť najvyššieho zákona v krajine a možnosť zákonodárneho zboru slobodne rozhodovať o prideľovaní azylu alebo aj občianstva cudzincom. Slovenská vláda prijala dohodu, ktorá vo svojich dôsledkoch obmedzuje jej suverenitu na vlastnom území.

 Lojalita k zločinu

Samozrejme, vždy je možné argumentovať, že je lepšie umožniť ľuďom nespravodlivo väzneným v neľudských podmienkach, aby bolo ukončené ich utrpenie a pomôcť im sa skôr dosť do humánnejšieho prostredia. Teda možno to vidieť aj ako druh humanitárnej akcie. Ako pomoc týmto ľuďom. No oficiálne stanovisko o obetiach moci a svojvôle vôbec nehovorí, rovnako ako o tom takto nehovorili ani predstavitelia slovenskej vlády. Samotná deklarácia Ministerstva zahraničia jednoznačne ukazuje, o čo ide. Deklarovaným dôvodom je lojalita voči Spojeným štátom, ako uvádza aj oficiálne vyhlásenie. „Slovenská republika sa rozhodla pozitívne zareagovať na požiadavku vlády Spojených štátov amerických pri hľadaní miesta na pobyt pre osoby oprávnené na prepustenie z detenčného zariadenia na Guantanáme, u ktorých nie je dôvod na trestné stíhanie, ktoré sa zo závažných dôvodov nemôžu vrátiť do krajiny pôvodu a želajú si, aby ich prijali štáty Európskej únie. ( ) ...Slovensko tak zároveň vyjadruje podporu politike amerického prezidenta B. Obamu, ktorý nastolil v medzinárodných vzťahoch novú atmosféru a nový prístup svojej administratívy k zahraničným partnerom. Je to gesto solidarity SR voči spojencovi, ktorý chce vyriešiť problém zdedený z minulosti.“ Čím a komu vlastne Slovensko pomáha? Spojeným štátom zbaviť sa jedného neobhájiteľného a v medziach zákonnosti neriešiteľného problému? Alebo pomáha obetiam svojvôle veľmoci, ktoré boli unesené, pravdepodobne mučené, bez obžaloby a najmä bez akéhokoľvek súdu držané v neľudských podmienkach a trvalo stigmtizované ako nebezpeční teroristi? Obete neboli našou vládou nikdy spomínané. Nielen preto, aby bola chránená ich identita, ale ani raz neboli označení vládou tak, ako si to ich osud  a postavenie stále vyžadujú – že sú to obete.

Aj tak však bude vždy možné počuť argumenty, že bez ohľadu ako to nazveme a ako to z rôznych pragmatických dôvodov budeme prezentovať, že vo svojich dôsledkoch ide o humanitárnu akciu, ktorá nakoniec pomôže ľuďom, ktorí pomoc potrebujú. Je to však skutočne humanitárna pomoc, ak pri nej porušíme iné a vyššie práva týchto ľudí? Napríklad tým, že im dáme len príjemnejšie väzenie bez skutočnej slobody a bez možnosti dožadovať sa spravodlivosti? Nieleže týmto popieraním práv postihnutých popierame humanistické základy európskeho práva a hodnotového systému, zároveň tým, že pristupujeme na pravidlá určované tými, ktorí týchto ľudí neoprávnene pochytali, uniesli a väznili v rozpore s akýmikoľvek medzinárodnými právnymi dohodami, takéto praktiky legalizujeme a legitimizujeme ich ako možné. Tým, že sme pristúpili na medzinárodnú dohodu s krajinou vo veci, v ktorej došlo k ignorovaniu a porušeniu všetkých základných medzinárodných dohôd a právnych pravidiel, umožnili sme vytvorenie zdania práva v tomto škandalóznom probléme. Spojené štáty už nebudú môcť byť obviňované, že bez súdu zadržiavajú nevinných, ale naša vláda bude obmedzovať ich slobodu na základe medzinárodnej zmluvy, teda v súlade s legitímnymi medzinárodnými záväzkami. Kryté budú obe vlády, len väzni z Guantanáma zostanú stále väzňami a otrokmi medzivládnych dohôd. Lebo len na základe týchto medzinárodných dohôd bude možné rozhodnúť kedy, a za akých podmienok budú môcť, ak budú chcieť, vidieť svoju rodnú krajinu, svoje rodiny alebo hroby svojich predkov. Naša vláda pristúpila k legitimizácii nezákonných okolností za akých sa títo a im podobní ľudia stali väzňami. Priznala status normality tomu, že títo ľudia boli v podstate vládami niektorých krajín predaní, že sa stali novodobými otrokmi na trhu, kde Spojené štáty za odmenu kupovali ľudí, ktorých im lovci teroristov dodávali akoby šlo o skutočných teroristov. Tým, že sme sa spojili s novodobými otrokármi, sami sa sme sa nimi stali.

Otázkou však stále zostáva, či sme naozaj nejako prispeli k vyriešeniu toho, čo je v prípade Guantanáma problémom.  Nie je ním samotná existencia vojenskej základne, ani existencia väzenia, ale problém je nezákonnosť, ktorá tam vládne a predovšetkým ľudia, ktorým sú upierané elementárne práva a to bez toho, aby boli z ničoho konkrétneho obvinení. Podľa najnovších informácii 50 väzňov zostane,  bez akéhokoľvek súdu, zadržiavaných americkou armádou doživotne. Možno nie priamo na Guantanáme, možno v inom štáte, na inom ostrove, ale rovnakými väzniteľmi a rovnako nezákonne. Pomohli sme teda nejako vyriešiť problém Guantanáma? Alebo sme týmto gestom len zahmlili ohavnosť celého systému, ktorý toto umožnil? Na neúprimnosť slovenskej vlády voči prijatým väzňom poukazuje aj spôsob, akým bol celý problém u nás prezentovaný. Celá agenda vlády bola postavená na ubezpečovaní verejnosti o neškodnosti prijatých väzňov (v skutočnosti obetí svojvôle americkej armády a tajnej služby) a garantovaní bezpečnosti Slovenskej republiky. Ani raz oficiálne nezaznelo, že by problémom bola práve politika Spojených štátov, ktorá zo svojej pozície veľmoci odmieta dodržiavať základné ľudské práva, okrem iných aj právo na spravodlivý súd. Prijatím troch väzňov z Guantanáma sa slovenská vláda nepridala na stranu ľudských práv a práva, ale na stranu ich porušovateľa. Nesolidarizujeme s obeťami, ale naopak obete, aj prostredníctvom vyhlásení predstaviteľov ministerstva vnútra, nepriamo kriminalizujeme a démonizujeme. Príkladom je, ako naša vláda nelegálne väzenie pomenovala a tak aj zľahčila škandalóznosť celého problému. Použila označenie detenčné zariadenie, hoci v preklade ide väzbu alebo väzenie. Nepreložením tohto slova sa akoby snažili navodzovať dojem, že o väzenie asi nejde, že ide len o nejaké zariadenie s hracími automatmi alebo centrum na výrobu detektorov kovov. Zároveň tým, že konštatuje, že prijímame tých, u ktorých nie je dôvod na ich ďalšie trestné stíhanie, ponecháva na nich stigmu podozrivých osôb. Naša vláda akoby priznávala, že predtým nejaké zákonné dôvody alebo aspoň obvinenia na ich zadržiavanie boli. Predstavitelia našej vlády a ministerstva vnútra ani raz neinformovali verejnosť, že ide o prijatie obetí a nespravodlivo zadržiavaných osôb, že gestom našej vlády by mohla byť pomoc spravodlivosti alebo napĺňanie ducha našich zákonov. Propaganda, ktorú v čase prijímania troch väzňov z Guantanáma viedla slovenská vláda a spolu s ňou aj (nie len verejnoprávne) médiá ukazuje, že pre nás zostali tieto tri obete tým, čo z nich urobila americká moc – sú to podozrivé indivíduá (ako napísal v jednej internetovej diskusii anonymný prispievateľ - islamskí grázli), ktoré vďakabohu prešli previerkami a nepredstavujú pre Slovensko bezpečnostné riziko. Či už preto, že to boli len malé figúrky v teroristických organizáciách (ako to bez akéhokoľvek dôkazu v STV komentoval istý známy politológ), alebo im nebolo dokázané priame spojenie s organizátormi teroristických útokov. Zahmlievaním zodpovední predstavitelia nášho štátu posilnili podozrenia verejnosti voči tým, ktorí sú väznení na Guantanáme a urobili aj z troch väzňov, ktorých Slovensko prijalo, čudné a stále rizikové indivíduá.

 Pragmatizmus a politická vôľa

Keď Spojené štáty žiadali Austráliu o prijatie väzňov z Guantanáma, Austrália si dala podmienku, že budú posudzovaní na základe ich vlastných pravidiel a zákonov o azyle a prisťahovalectve. Tieto zákony im umožňujú pozerať sa na väzňov z Guantanáma ako na slobodné bytosti žiadajúce o možnosť bývať v Austrálii a prípadne sa aj stať občanmi Austrálie. Naša vláda prijala podmienky Spojených štátov, a tým ich dáva do podradnejšej pozície, ako sú hociktorí iní cudzinci, ktorí môžu na základe existujúcich a známych právnych noriem získať nie len povolenie na pobyt, ale prípadne aj občianstvo. Možnosť vybrať si krajinu a žiť v nej podľa v nej platných zákonov je lepšou alternatívou ako žiť možno bohatšie, ale s neustálou kontrolou a nevypočítateľnosťou absolútnej moci, ktorou je pre nich medzinárodná dohoda o ich pobyte v krajine.

No pre tých bežných občanov u nás, ktorých netrápia etické a právne problémy s väzňami na Guantanáme však pri počúvaní oficiálnych stanovísk našej vlády môže napadnúť otázka, prečo vlastne prijímame takéto rizikové osoby? Keďže vláda žiadne rozumné vysvetlenia nedala, zostáva len jediné vysvetlenie. Že Slovensko od Spojených štátov za to niečo dostane, nejaký druh kompenzácie alebo podpory. Tak ako to je možné očakávať aj v prípade nedávneho navýšenia počtu našich vojakov v Afganistane. Ani tam už v súčasnosti nejde o etiku alebo nejaké právo. Nejde tam už o boj proti režimu Talibanu, ale o podporu pretrvania zjavne skorumpovanej vlády a prezidenta dosadeného američanmi. Do Afganistanu sme začali posielať bojové jednotky až v čase, keď ostatné demokratické štáty svoje sťahujú. Aj v prípade väzňov z Guantanáma sme opäť v pozícii servilnej krajiny, na ktorú príde rad až vtedy, keď už nikto iný špinavú robotu robiť nechce. Ale stále zostáva otázka pre pragmatického občana. Čo nám predstavitelia Spojených štátov za krytie ich špinavostí sľúbili? No ani na toto slovenská vláda nedala odpoveď a tak zostávajú len dohady a špekulácie, najlepšia živná pôda pre podozrievanie cudzincov, v tomto prípade väzňov z Guantanáma.

Možno sú všetky tieto závery úplne chybné, možno slovenská vláda urobila skutočne humanitárne gesto, eticky motivované, nezištné a najohľaduplnejšie voči väzňom z Guantanáma. Možno pre nich naozaj pripraví dobré podmienky, aby tu mohli dobre žiť a aby mohli zažiť skutočnú slobodu. Ale spôsob, akým bola celá táto operácia prezentovaná verejnosti nedáva veľké nádeje, že by to tak mohlo byť. Spôsob ako boli informácie predložené verejnosti k tomu nevytvoril dobrú spoločenskú atmosféru, v ktorej by mohli byť traja väzni z Guantanáma u nás prijatí ako ľudia, ktorí si nespravodlivo pretrpeli niekoľko rokov v beznádeji. Atmosféru, v ktorej by aj občania aj prijatí väzni cítili, že naša spoločnosť im chce dať šancu na nový lepší život. V obhajobe postupu vlády nebol ani jeden argument, ktorý by umožňoval hodnotiť jej postup ako humanitárnu akciu, ako vyjadrenie vôle slovenských občanov, alebo ako prejav hodnôt a etických zásad, ktoré občania Slovenskej republiky zdieľajú.