Nesloboda slova. Ani len priemerne vyvinutí žurnalisti so sklonmi k úslužnosti by si na ňu nemali zvykať. A spisovatelia? Tí nepodkupní? O tých sa netreba báť: tí sú už na symbiózu so šuplíkmi zvyknutí. Voltaire, ktorý v cudzine prežil desiatky rokov, tvrdil, že spisovateľ môže žiť len v slobodnej krajine. Fajn groteska: slobodne si môžeš písať v krajine, kde jazyku, v ktorom píšeš, väčšina nerozumie. Väčšina? Tá spisovateľovi nerozumie ani doma, takže aká škoda? Ale vráťme sa k téme slobody.

Po roku 1989 prišla s riadnou parlamentnou demokraciou na Slovensko aj hlučne okiadzaná sloboda slova. Naoko každý mohol začať písať a vydávať, čo len chcel. Ak, pravda, neurážal cirkev, politikov, vydavateľov a reklamné značky. No dobre: tu a tam mohol aj urážať a nik ho za to nepopravil. Ale i tak tá sloboda to bola (je) značne skromná, „upravovaná“, strihaná zvnútra, dobrovoľne. Pretože väčšina spisovateľov na ústupky nakoniec pristúpi: spisovateľa, ktorý nevydáva a nekúpe sa v lúčoch slávy spoločnosť začne považovať za zbytočného človeka, darebáka.

Mentálne nastavenie spisovateľov je rôzne. Niekto píše preto, lebo doma potom rád hladká prítulné chrbty svojich kníh. Niekto preto, lebo miluje zbierať recenzie. Niekto na svoju spisbu balí svižné žabky a niekto zas takto zverejňuje svojho neutíchajúceho vnútorného kazateľa. Potom je tu ten spisovateľ, ktorý píše pre úzky kruh priateľov, či pre o čosi širší kruh „špecializovaných“ konzumentov. Nik zo spisovateľov nemá pre písanie len jednu motiváciu.

Čoraz menej ich však píše len pre seba – pre svoj tajný, mentálny šuplík.

A to je asi chyba. Ale to sa ukáže až neskôr.

Spisovateľ, ktorý nepíše v prvom rade pre seba – teda o tom, o čom chce a tak ako chce a vie – nie je slobodný. Vnútorne ani navonok. Podobá sa na takého „pohotového“ novinára, ktorý je vždy pripravený slúžiť niekomu: politikovi, reklamnému reťazcu, tajnej službe, šéfredaktorovi, manželke.

Je mi jasné: spisovateľov, z ktorých na kilometer kričí, že píšu predovšetkým len pre seba, väčšinou nemá nikto v obľube. Ani vydavateľ, ani kritici, ani čitatelia, ani aktuálny politický či obchodný režim. V dnešnom svete niet veľmi miesta pre introspektívnych umelcov. Schizofrenicky sa však požadujú originálne diela. Aj tie len v medziach únosnosti. Teda také, ktoré sa dajú dobre predávať a netreba sa nad nimi priveľmi „recepčne namáhať“. Ale takáto požiadavka je predsa otvorená cenzúra. Či nie?

Zostáva teda šuplík. Lenže, našťastie, jedným z divov „slobodného“ kapitalizmu je, že tu a tam umožní rozpuk aj malých nezávislých vydavateľov, ktorí sa špecializujú práve na šuplíkové literárne úrody. Jeden by od dojatia azda aj slzu vyronil.

Malé nezávislé vydavateľstvá nezriedka zakladajú šikovní chlapíci, ktorí vedia, ako plávať v mútnych vodách grantovej byrokracie a ako vymámiť od prachatých firiem nejaký ten sponzorský groš. Malé nezávislé vydavateľstvá nezriedka majú potenciál oslobodiť sa od rozhodovania štátnych úradníkov a neraz sa im to – hoci väčšinou len dočasne – aj podarí. K šikovným chlapíkom z malých nezávislých vydavateľstiev sa potom upínajú aj nádeje denne pošliapavanej Slobody slova. Až jedného dňa...

Až si jedného dňa aj malý nezávislý vydavateľ povie, že rodina hladuje, načim zarábať. Je to legitímne, morálne nenapadnuteľné rozhodnutie. Akurát jeden (jeden taký ako ja) raz nemôže pochopiť, ako chce malý (azda ešte stále nezávislý) vydavateľ premeniť šuplíkovú (čiže nezávislú) literatúru na zlatú baňu. Neviem, či sa takýto podnik v dejinách literatúry vôbec niekedy vydaril. Neviem, koľko toho „naryžoval“ na svojom City Lights taký Lawrence Ferlinghetti. Viem len, že na Slovensku to (zatiaľ) nejde. A tak, ak sa malý nezávislý vydavateľ, túžiaci po väčších príjmoch, „odsunie“ napríklad do reklamnej sféry, nik sa naňho za to nebude hnevať. Ale ak sa rozhodne zotrvať pri svojom evidentne nelukratívnom podnikaní a bude sa napriek všetkému pokúšať (z)bohatnúť (doma gágajú hladné krky) na úkor spoločníkov, autorov a redaktorov, kultúru vydávania (čo vydávania! kultúru ako takú!) bude skôr nivočiť, než zachraňovať a zveľaďovať.

Otázka, načo je a komu je kultúra, je samozrejme smiešna. A možno na ňu hneď aj vyčerpávajúco odpovedať: na nič! Horšie však je, keď sa Slovák ocitne v kultúrnejšom a nezávislejšom zahraničí a tam sa ho môže doslova ktokoľvek spýtať: Prečo o slovenskej kultúre nič nevieme?

Radšej sa rýchlo vráťme k téme malého nezávislého vydavateľa.

Spisovatelia skorumpovaného vydavateľa tak rýchlo neopustia: vrátiť sa ku kŕmeniu šuplíkov sebavedomie veľmi nepovznáša a vydaná kniha je nakoniec len vec. A ak navyše obsahuje obratne napísané (nadčasové a strhujúce) myšlienky, tak sa vyplatilo privrieť oči a prehltnúť zopár trpkých kompromisov. Vydávanie a morálka asi musia ísť od seba. Uplatniť morálne zretele tam, kde ide o „dobrú vec“ (o to, aby sa kniha – aj s tým svojím vnútorným „svetlom“ – dostala k čitateľom) je zrejme dosť neprofesionálne (Že by významy slov „profesia“ a „morálka“ boli nezlučiteľné? Vy/z/lúčiť sa to asi nedá.)

Ja by som však od vydavateľa, o ktorom som sa dozvedel, že podvádza, svoj rukopis vzal späť. Z jedného dôvodu: nechcem a neviem komunikovať s podvodníkmi. Nie z morálnych dôvodov. Ale priam zo živočíšnych. Nemám rád, keď ma niekto má za hlupáka. Živočíšne sa mi to hnusí. Stačí, keď sa za ťuťmáka (mamľasa) považujem sám. Skrátka: k prehlbovaniu mojich komplexov menejcennosti nepotrebujem pomocníkov. To už potom radšej šuplíky. Radšej ich hrobové ticho a tma. Než tá dnešná sloboda slova zaťažená podmienkami, kompromismi a sprisahaneckými úsmevmi.