Presne taký dojem človek nadobudne pri sledovaní správ o pokrízovom hospodárskom vývoji.

Zaráža najmä bohorovná pozícia tých, ktorí o ňom rozhodujú. Najlepšie to (ešte v roku 2009!) vyjadrili Heiner Flassbeck a Sonia Boffa. Upozornili na paradox, že tí istí účastníci trhu, ktorí priviedli mnohé vlády do katastrofálnej ekonomickej situácie, dnes rozhodujú o dôveryhodnosti vlád. Ešte nedávno bankrotujúci investori určujú rizikovú prirážku, a tým pádom často pečatia osud štátov.

Paradox je to hneď z dvoch dôvodov. Prvým je (spolu)zodpovednosť za vznik krízy. Ako je už dnes (bohužiaľ nie všeobecne) známe, ku kríze viedlo nie verejné zadlženie, ale zadlženie súkromné. A za nafúknutie realitných a kreditných bublín nemôžu iba nenásytní dlžníci, ale aj nezodpovední veritelia. To je prvý čierny bod pre banky a iné finančné inštitúcie.

Druhým sú náklady na ich záchranu. V snahe zachovať stabilitu finančného systému a v snahe predísť chaosu a kolapsu boli vlády nútené naliať do bánk astronomické sumy. Ich efekt sa dá prirovnať k situácii darcu krvi, ktorý zachráni život, no sám vykrváca. Staršia štúdia Európskej centrálnej banky potvrdzuje, že záchranné balíčky viedli k zníženiu vnímania rizikovosti bánk a zvýšeniu rizikovosti vlád z pohľadu finančných trhov. Zároveň bailouty viedli k zvýšeniu citlivosti rizikových prirážok vlád na signály ďalšieho zhoršovania krízy. Na opačnej strane záruka vlád za banky viedla k zníženiu citlivosti rizikových prirážok u bánk.

Čo sa teda deje? Záruky za veškeré dlhy preberá verejnosť. „Vďačnosť“ za záchranu prejavujú súkromné finančné inštitúcie tak, že sa stávajú nekompromisnými arbitrami osudov vlád a národov. A čo sa nedeje? Namiesto toho, aby kríza viedla k posilneniu kontroly nad finančným sektorom, mení sa pomer síl presne opačným smerom.

Z hľadiska tohto vývoja teda vlastne ani nemôžu prekvapiť správy o tom, že bankári sa z krízy nepoučili. Veď ako by sa aj mohli a prečo by sa vlastne mali? Keby niekedy boli bývali pochybovali o svojej sile a neotrasiteľnosti, tak vývoj od jesene 2008 ich musel jednoznačne presvedčiť, že čokoľvek spravia, nič im nehrozí.

Drzosť dokumentuje aj aktuálna kauza manipulácie s úrokovou sadzbou LIBOR. Táto sadzba určuje cenu pôžičiek na londýnskom medzibankovom trhu a stanovuje ju panel zložený zo zástupcov viacerých bánk. Obchodníci šiestich bánk (o.i. Citigroup, Deutsche Bank, HSBC Holdings, či JP Morgan Chase) údajne koordinovali zasielanie umelo prestrelených alebo podhodnotených odhadov za účelom cieleného ovplyvnenia výšky sadzby. Keďže od sadzby LIBOR sa odvíjajú sadzby pre hypotéky, kreditné karty, či finančné deriváty, boli tieto praktiky ukážkou nekalej manipulácie trhu.

Ak nie je ochota hovoriť o konci kapitalizmu ako takého, jedinou cestou zo súčasného marazmu je tvrdá a účinná regulácia finančného sektora. A našťastie sa v tomto smere aspoň niečo deje. Na úrovni EÚ sa konečne pristupuje k regulácii obchodovania s derivátmi. Nová legislatíva bude jednak podporovať, aby sa derivátové obchody neuzatvárali mimo burzy. A navyše sa všetky obchody – či na burze alebo mimo nej – budú musieť centrálne zúčtovať. Problémom derivátového obchodovania (očividným počas vypuknutia krízy v roku 2008) totiž bolo najmä to, že vzťahy boli neprehľadné a riziko neodhadnuteľné.

Záverom ostáva konštatovať iba nasledovné. Ak chceme vykorčuľovať z krízy a predísť vzniku ďalšej, treba sa v oblasti financií sústrediť na dve veci. Finančný sektor treba sprehľadniť, aby sme vôbec vedeli, čo sa v ňom deje a aké riziká skrýva. A nesmie sa dopustiť, aby preferencie finančného sektora boli nadradené demokratickým procesom a záujmom verejnosti. Inak bude platiť titulok tohto článku.

Skrátená verzia článku vychádza ako komentár v denníku Pravda a na blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/