Sviatky sú dňami, keď si ľudia pripomínajú isté momenty, ktoré sú jadrom ich spoločnej identity a základom dlhodobo a postupne vytvorenej kultúry.

Nie každý sa v modernom svete stotožňuje so zakladateľským mýtom alebo ideológiou, ktoré za sviatkami stoja, no ani títo ľudia nemôžu obísť, že si sviatkom niečo pripomíname. A dôsledky sviatkov- inverzia všednej každodennosti – sa dotýkajú každého, hoci aj vyznávača trávenia voľného času na záhradke.

Žiaden sviatok nie obyčajným dňom, ale je vytrhnutím z každodennosti a práve tým dáva, dokonca aj tým, ktorí sa nestotožňujú s jeho ideologickou náplňou, pocit, že život nie je len každodenná práca a povinnosti. Sviatky sú pripomenutím faktu, že nežijeme len individuálny a atomizovaný život uzavretý v škrupinke nášho ega. Sú obeťou, ktorú nám spoločnosť ponúka ako kompenzáciu za obmedzenia, aké nám prináša kolektívny život. Sú darom chvíľkovej slobody jednotlivcovi, čím v ňom posilňujú prvky spoluzodpovednosti a spoluúčasti s druhými. Slovenská vláda sa rozhodla narušiť systém sviatkov a tým spochybniť spoločnú kultúrnu tradíciu obyvateľov Slovenska a oslabiť lojalitu občanov voči možným spoločným ideálom a snaženiam.

 Cui bono?

Na existujúcej diskusii o rušení sviatkov sú však až zarážajúce niektoré veci, ktoré znižujú politickú legitimitu týchto zámerov vlády. O možnosti rušiť alebo inak meniť systém sviatkov okrem strany SaS, ktorá bola vo voľbách voličmi pomernej jednoznačne odmietnutá, žiadna strana v predvolebnej kampani a ani skôr nehovorila. Preto je snahu súčasnej vlády možno považovať za podraz na voličoch, prinajmenšom od strany SMER-SD. Nedostali od svojich voličov žiadnu legitimitu na takéto kroky. Druhým problémom je, kto by mal mať prospech z takýchto opatrení? Rétorika obhajcov „úpravy“ systému sviatok a aj slová samotného premiéra jasne ukazujú, že ide o agendu, ktorá je v prospech len jednej a to pomerne malej časti spoločnosti – najväčších zamestnávateľov (najmä zahraničných a nadnárodných). Zrušenie sviatkov by vo svojich dôsledkoch prinieslo zisk len im a to na úkor zamestnancov, ktorý by stratili možnosť mať príplatky za prácu vo sviatky. V podstate by výsledkom bolo len to, že by zamestnanci dostali za rovnakú prácu akú robia teraz menej peňazí. No bolo by to aj na úkor širokej základne malých a stredných podnikateľov, ktorí sa živia v priemysle voľného času a služieb. Práve pre nich sú sviatky najväčšou šancou si zarobiť a kompenzovať si malé zisky zo všedných dní, no zároveň môžu ponúkať verejnosti služby, ktoré práve vo voľných dňoch najviac využíva. Vláda sa týmto gestom obrátila chrbtom veľkej časti podnikateľov, ktorí majú len tú smolu, že nie sú najväčší zamestnávatelia a nemajú priamu väzbu na vládu cez rôzne pochybné a mimolegálne rady solidarity.

 Občan na poslednom mieste

No vláda sa snahou rušiť sviatky postavila proti občanom Slovenskej republiky a ich kultúrnym zvyklostiam. Je síce pravda, že oba sviatky, ktoré sa snaží zrušiť alebo presunúť majú v spoločnosti asi najnižšiu podporu a legitimitu, no boli zavedené práve štátom a už takmer dvadsať rokov (teda jednu generáciu) formujú rytmus života a každodennosti celej spoločnosti a to aj tých občanov, ktorým je ideologický obsah týchto dní úplne fuk (teda väčšine). Rovnako ako je im fuk, že slávia najskôr pohanské a neskôr kresťanské Vianoce. Otázkou môže byť, prečo by sa nemali zrušiť práve tieto relikty predmoderného sveta? Dokonca by sa ušetrilo jedným ťahom pera aj viac dní a zrušila by sa umelo vytvorená dichotómia cirkevných a štátnych sviatkov.

Zrušenie dvoch sviatkov, ktoré navrhuje vláda, síce ukazuje jej možnosti a silu jej moci, no zároveň otvára cestu rušeniu akýchkoľvek sviatkov a rozbitiu celého symbolického kalendára spoločnosti. Po „vyvraždení“ sviatkov už žiaden sviatok nebude mať status skutočného sviatku, všetky sa stanú len výrazom dobrej vôle momentálnej moci. Vláda, ktorá si dala do svojich cieľov vytvárať stabilitu, v podstate len deštruuje základy akejkoľvek istoty a poriadku. Neponúka nový symbolický systém, len rozbíja ten, ktorý tu už je. Týmto urobila oveľa nebezpečnejší krok ako prvé komunistické vlády, ktoré v 50. rokoch destabilizovali sociálnu súdržnosť a kontinuitu prepisovaním kalendára sviatkov a voľných dní. Najsymptomatickejšie je, že chce zrušiť sviatok ústavy. Je pravda, že Ústava Slovenskej republiky bola prijatá pomerne podivnou skupinkou politikov, za podivných okolností a so spochybniteľným obsahom, no je pripomenutím si symbolickej zvrchovanosti najvyššieho zákona v štáte nad vôľou jednotlivca. Teraz sa ukazuje otvorene to, o čom si bežní ľudia hovoria roky a čo sa politici snažili dlhodobo maskovať – že ústava je naozaj len zdrapom papiera a skutočná vláda leží inde ako v tomto zákone.

 Cirkev spasiteľka aj neveriacich

V neposlednom rade vláda svojím projektom na zmenu kalendára sviatkov posilňuje nezaslúženú autoritu cirkvi, ktorá sa ako jediný verejný aktér postavila na ochranu „svojho“ sviatku a tým na ochranu záujmu širokej verejnosti proti svojvôli vlády. Katolícka cirkev, ktorá si handlovaním pri vzniku Slovenskej republiky presadila a Vatikánskou zmluvou potvrdila svoje sviatky ako celospoločenské sviatky, je teraz jedinou inštitúciou, ktorá len vďaka ochrane Vatikánu môže u verejnosti získavať body, keďže ich chráni pred „zotročovaním“ zo strany veľkopodnikateľov. Cirkev teraz ochranou výsostne svojich záujmov ochraňuje záujmy všetkých občanov Slovenska. Dokonca nahrádza aj odbory, ktoré pristúpili na handlovanie o hodiny voľna. Odbory, ktoré poznajú problémy s nedostatkom práce a s trikmi veľkých firiem, namiesto odmietnutia zmenšovania aj tak nie veľmi veľkého pracovného voľna slovenských pracujúcich a s hľadaním modelov ako málo práce rozdeliť medzi viac ľudí, pristúpili na kšeftovanie, či za zrušené dva sviatky bude o dve alebo tri hodiny viac voľna. Pristúpili na rétoriku veľkých zamestnávateľov, ktorým ide v podstate len o zvýšenie svojich ziskov (oficiálne deklarované ako znižovanie strát).

 Skutočná vláda

V týchto dňoch sa objavila v médiách stručná správa, že ministerstvo školstva, presunie časť svojich peňazí ministerstvu práce a sociálnych vecí. Vraj na podporu zamestnanosti, ako povedal s úsmevom minister školstva. A argumentoval podobne ako pred dvoma rokmi jeho predchodca, ktorý presunul peniaze z vedy na diaľnice. Aj Dušan Čaplovič tvrdí, že v rezorte chýbať nebudú a aj tak by ich nevedeli využiť a preto ich použijú užitočnejšie. Nepovedal, že prijímateľmi budú predovšetkým najväčšie firmy, za to, že vytvoria pracovné miesta pre čerstvých absolventov. Inými slovami, zato, že budú mať pri strojoch lacnú mladú kvalifikovanú pracovnú silu, dostanú od štátu pomoc. Najväčší zamestnávatelia sú aj tými, ktorí sú skutočnými iniciátormi rušenia sviatkov.  

Najzávažnejší fakt, ktorý z celej diskusie okolo rušenia sviatkov doslova kričí je ten, že nie vláda, ani parlament, ale najväčší zamestnávatelia sú skutočnými vládcami na Slovensku, ktorí určujú obsah zákonov a majú najväčšiu moc určovať verejné témy. Paradoxom, na ktorý celá diskusia o sviatkoch ukazuje je aj to, že poslednými voľbami nezvíťazila politika nad ekonomikou, nezvíťazili občania nad kapitálom, ale že zvíťazil práve veľký kapitál, ktorý sa ústami niektorých úspešných politikov vydával za hlas verejnosti a pracujúcich. Sviatky ako chvíle inverzie každodennosti sa v podaní vplyvných podnikateľov stali ich sviatkami, ktoré invertujú nie len bežnú predstavu o politike, ale aj moc samotnú.

Súvisiace články:

• Nový čas