...keď sme takto v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope – spieval rebelujúci Elán v časoch, keď bol ešte veľký slovenský muftí podnikovým právnikom a Jožo Ráž nebol jeho obdivovateľom. A niečo podobné by dnes mohol zaspievať aj európskej politickej scéne.

(Len na okraj: rýchly (a povrchný) prieskum cez Google napovie, že je to možno najpoužívanejší verš slovenskej kapely, pri komentovaní slovenskej politiky. A tak si túto metaforu, po mnohých politikoch, komentátoroch a anonymných prispievateľoch do online diskusií, dovolím použiť aj ja.)

Podobné obliekanie dresov totiž prebieha na európskej straníckej scéne. Geert Wilders zistil, že mu Euro vadí viac, ako moslimovia. Začína žiadať návrat k holandskému guldenu. Vyhláseniam jeho Strany slobody už nedominuje „islamská hrozba“, ale „leniví Gréci“ a „nedemokratický Brusel“. K podobným pozíciám sa blížia Praví Fíni, za frankom sa nostalgicky obzerá francúzsky Národný front. Le Penovci sú zároveň mostom k „civilizovanejšej“ krajnej pravici (talianska Severná Liga, britská UKIP, rakúska FPO), ktorá už nechce byť spájaná s holohlavými bandami útočiacimi na azylové centrá, a politicky sa reinkarnuje cez rôzne variácie anti-európskej rétoriky. Slovensko si dokonca dovolí luxus: do parlamentných volieb pôjdu s tri strany, ktoré majú šancu prekonať 5-percentnú hranicu, a politickú komunikáciu výrazne stavajú na kritike súčasného vývoja v eurozóne – nacionalisti z SNS, kvázi-liberálna SaS a formujúce sa zoskupenie okolo Matoviča.

Podobný proces prebieha u „mainstreamovej“ pravice. Tento pondelok schvaľovala nemecká CDU svojej kancelárke silno proeuróspky kurz (v zmysle podpory prehĺbenia politickej a hospodárskej integrácie). Francúzski pravicoví centristi stoja za EÚ (aspoň dovtedy, pokiaľ majú pocit, že v nej majú rozhodujúce slovo). Dánske, poľské, holandské... stredo-pravé strany (či už sa označujú za „konzervatívne“, alebo „liberálne“) hája integráciu pred útokmi sprava. Z úst britského premiéra sme počuli o Európe neuveriteľné veci – vzhľadom na to, že je konzervatívec. A slovenská SDKÚ, po flirtovaní s euroskeptizmom vo voľbách 2010, hovorí opäť o civilizačnej voľbe: s EÚ, alebo za ostatým drôtom.

Mainstreamová pravica sa na téme európskej integrácie vydeľuje voči rôznorodej skupine tvorenej tradičnou nacionalistickou krajnou pravicou, novými antiimigrantskými (a väčšinou antimoslimskými) stranami, a niektorými radikálne liberálnymi (libertariánskymi) skupinami. Nik z nich by určite s nadšením neprijal, že je hádzaný do jedného koša s ostatnými, spája ich však odpor voči „bruselskej federalizácii“. Ak však nechceme ostať v čisto popisnej rovine, ako tento vývoj analyzovať?

Marxista by mohol tvrdiť, že sa európska pravica štiepi na strany obraňujúce záujmy maloburžoázie a časti národnej buržoázie, ktorá nedokázala dostatočne internacionalizovať svoje aktivity, a v integrácií vidí skôr hrozbu vyššej konkurencie, než možnosť rozšírenia aktivít a vyššej akumulácie kapitálu, a strany hrajúce za medzinárodný kapitál a buržoázia s internacionalizovanými podnikateľskými aktivitami. Povrchné? Trochu. Abstrahovali sme od rozdielnej situácie, v ktorej sa nachádza „národná buržoázia“ v Nemecku, a napríklad na Slovensku (a teda aj jej rozdielnych záujmov), abstrahovali sme aj od rozličných politických tradícií, vplývajúcich na stranícke systémy jednotlivých krajín, atď. Na druhej strane, tento pohľad umožňuje vysvetliť rozličné korene euroskeptizmu krajne pravicových strán a krajnej ľavice. Rovnako dovoľuje pochopiť, prečo chce centristická pravica integráciu rozpočtových politík, no takú, v ktorej budú postavené na pravidlách ukotvených v zákonoch (podľa možnosti ústavných zákonoch) členských krajín, a nie na suverénnych rozhodnutiach európskych inštitúcií, kreovaných na základe európskych volieb. Odhaľuje, prečo krajná pravica kritizuje „európsku politiku riadenú záujmami veľkého kapitálu“, túto kritiku však nevzťahuje na kapitalizmus ako taký. Alternatívu konštruuje skôr z pozícií ekonomického nacionalizmu.

Čo centristická ľavica, ktorá by mala brániť záujmy „pracujúcej triedy“? (Opäť zjednodušenie. Napríklad preto, že časť klasických marxistov má na úlohu sociálno-demokratických strán omnoho kritickejší pohľad, a najmä, mnoho stredo-ľavých strán už týmto spôsobom sama seba nevníma). Odhliadnuc od nesmelých a zatiaľ nepresvedčivých (súdiac podľa volebných výsledkov) pokusov formulovať alternatívny projekt integrácie, zatiaľ medzi týmito dvoma tábormi najmä lavíruje. Je trhaná medzi nostalgiou za povojnovým sociálnym štátom, a nádejou, že podobný kompromis medzi „prácou“ a „kapitálom“ možno obnoviť na európskej úrovni. To prvé je historickou slepou uličkou. To druhé môže byť, bez jasnejšie definovanej predstavy o európskom sociálnom štáte, utópiou. V Európe sa dnes hrá veľká hra. Ak si nenájde vlastný dres, ľuďom nebude mať čo ponúknuť.