Raz jeden môj známy utrúsil, že mojím najväčším problémom je problém identity. Vraj neviem, či som viac Maďar alebo Slovák. Povedal som mu, že mne neprekáža byť jedným aj druhým. Vo mne sa nejaké tie identity ne(po)bijú.

Ten môj známy bol celý blázon do počítačov a kybernetického priestoru, kde, ako vieme, človek môže disponovať niekoľkými virtuálnymi identitami. No hej: virtuálna identita predsa asi nie je to isté ako skutočná identita. Skutočne?

Odkiaľ vieme, že identity, ktoré si priznávame, sú skutočné? Teda: skutočne dôležité?

Byť členom nejakého národa je prirodzené, povedali by zástancovia národnej identity. Hm. Škoda, že táto prirodzenosť sotva má viac ako dvesto rokov. Pred dvesto rokmi bolo prirodzené asi niečo iné. Pred dvesto rokmi bol človek hrdý na kráľovstvo, v ktorom žil, na mesto, z ktorého pochádzal, na remeslo, ktoré ovládal. Dnes čoraz väčšmi stačí, keď je človek hrdý na národ a na to, že fandí tomu alebo onomu hokejovému mužstvu.

Tí, čo majú vo veciach identity jasno, majú v nich až tak jasno, že iné identity nepripúšťajú. Vlastne pripúšťajú, len o tom nevedia. Pripúšťajú, že okrem národnej identity majú aj identitu dieťaťa, identitu hlavy rodiny, identitu zamestnanca alebo riadiaceho pracovníka, identitu priateľa alebo nepriateľa, identitu voľnočasového športovca alebo pivného kulturistu, identitu bankového klienta a identitu užívateľa kybernetického priestoru... Niekoľko identít sa prísne nepripúšťa len vo veciach národných, zdá sa.

Obyvateľ lazov a priľahlej Žiliny si asi ťažko vie predstaviť situáciu človeka pochádzajúceho z národnostne zmiešanej rodiny. Otec Slovák, matka Maďarka. Otec otca tiež Slovák, ale matka otca opäť Maďarka. Otec matky otca opäť Maďar, ale matka matky otca opäť Slovenka. Neuveriteľné? Hovorím o svojej rodine. K akej identite sa majú všetci títo ľudia hlásiť? Ktorý z nich môže povedať, že má identitu Slováka alebo Maďara?

Nedávno zosnulý maďarský psychológ a religionista Péter Popper vo svojej krásnej knihe o Indii napísal, že kto chce chápať Indiu, musí pochopiť, že bežný indický život sa odvíja od spojky „a“. Mnohým Indom neprekáža prijať kresťanstvo a zostať pritom šivaistom. Nevidia v tom žiaden rozpor. Som Ind a kresťan a uctievač boha Šivu a pozdáva sa mi aj buddhizmus. India je rozporuplná krajina, možno oveľa menej tolerantná, než ako sa nám to javí odtiaľto. Možno je rozporuplná práve preto, lebo mnohé rozpory vlastne nevníma. Vďaka spojke „a“. Na tú my, zvlášť tu, v strede Európy, akosi pričasto zabúdame. Nielenže nevieme spájať vzdialené veci, ale ešte rozpory vidíme a hľadáme aj tam, kde prakticky nejestvujú.

Napríklad si myslíme, že slovenskí a maďarskí nacionalisti sú dve nezmieriteľné sily. A pritom také ťaženie proti Rómom či moslimom by ich určite zjednotilo. Na chvíľu. No to, čo ich nadčasovo a oveľa hlbšie zjednocuje, je akási latentná nenávisť voči spojke „a“. Tú nemajú radi ani Orbán a Fico. Pritom sú z jedného cesta. Preto: kto je prívržencom Fica nemal by sa hanbiť a smelo podporovať aj Orbána. Koniec koncov, Orbán a Fico nie sú až takí nacionalisti: národnú hrdosť len predstierajú a navzájom si nevedia vážne uškodiť. Keď Orbán povie, že sa s Ficom nestretne, pomôže tým väčšmi Ficovi ako sebe. A funguje to aj naopak. Skrátka sú nezištní. Predstavujú tú istú kvalitu, sú identickí: pokojne môžu splynúť do čohosi viacrukého a dvojhlavého. S rozdvojeným jazykom. A nám, ľuďom s problematickou identitou, ku šťastiu postačí zatiaľ aj priraďovacia spojka „a“.

Autor je spisovateľ a prekladateľ

Súvisiace články:

• Európsky duch a dvojaké občianstvo
• Pešť-Budínský vabank verzus slovenská hystéria