Dnes bol výnimočný deň. Včera večer som sa dočítala, že tu, v pittsburskom múzeu umenia otvorili výstavu impresionistov a okamžite som vyrazila.

Na impresionistov máme „patent“ všetci. Všetci ich poznáme, stokrát sme ich obrazy videli, všeličo si o nich pomysleli.

Úžas, hrôza, roztrasené kolená, zovretý žalúdok, kus Francúzska v Pittsburghu, kus Provensálska, slnka, atmosféry Paríža, jeho šantánov a tanečníc, kaviarní, toho čo máme na Francúzsku všetci tak radi, zoči-voči všetkému čo poznám z kníh, tri miestnosti nabité obrazmi a atmosférou, medzitým fotografi piktorialisti Stieglitz a spol., čiernobiele fotky plné svetelného napätia, výbuchy farieb na plátnach a tá čiernobiela na fotkách, a ozaj, ako sa spolu tie obrazy a fotka zhovárali, a v poslednej miestnosti Monetove lekná, obraz ako stodola, na celú stenu, nádhera, k tomu dokumentárny krátky záznam - Monet maľuje svoje lekná - starší bradatý bruchatý pánko s cigoškou v bielom obleku pri rybníku s leknami, žiadna póza, len paráda!

Chodila som si medzi tými obrazmi akoby som mala pred svetom obrovské tajomstvo,akoby sa celá tá paráda konala iba kvôli mne.
Carnegie museum of art je pre mňa povinná jazda odkedy som sem prišla, videla som všetky výstavy, ale táto mnou zatriasla a zamávala, lebo je radosť vidieť Cézanna zblízka, známe veci čo poznám z knižiek, odrazu si za mnou prídu až do tejto cudzej americkej zeme, a tu zrazu majú v sebe ešte niečo navyše, uvedomila som si, že hoci nie som Francúzska ani Angličanka, a napriek tomu, že na výstave sa prezentujú aj americkí maliari z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, teda, že Európa je môj domov, že to mám spod Cézannovej hory St. Victoire toť cez chodbu, ulicu a som doma, ale aj že dobré veci nestarnú, naopak, spomienky na prvé stretnutia s nimi treba oživovať a prikrmovať a ony sa nám za to odvďačia tým, že to vnímanie je čoraz ostrejšie, ako dobre uskladnené víno, človek začne vnímať detaily, súvislosti v akejsi kontinuite s vlastným prežívaním videného, akoby sa do toho ako som sa na staré a známe obrazy premietli aj všetky moje „pozorovacie skúsenosti“ a stretnutia s umením, no nielen s umením, vôbec, so životom! Ten „patent“, o ktorom som hovorila na začiatku sa možno volá skúsenosť.
Rada by som zdelila svoj zážitok so stretnutia s obrazmi, ktoré takmer všetky poznáme z knižiek o impresionizme, tisíckrát sme sa všetci o ne potkli - mokré polia Vincenta van Gogha, Seurathov park, Lautrecova Tanečnica, Cézannove stromy niekde blízo Ex... to všetko tu je, tisíckrát videné v knižke, no zrazu vidíte na filme Moneta pri práci a zabehne vám, že toho plátna pred vami sa naozaj dotýkal, a ako to bolo všetko dávno, a možno mohlo byť aj inak, a tú chvíľu, kedy to mohlo byť tak aj tak niekto zachytil a vy teraz tu v múzeu máte pred sebou originál, ten jeden jediný, práve ten, ktorého sa dotýkala "bardova" rukaňa...
Nehanebne som si to tam obzerala, klopkali mi topánky, chvíľami som mala pocit, že to ja som to tam priniesla, namaľovala aj vystavila.
Vďaka tejto výstave som na chvíľu zabudla, že nie som doma, alebo presnejšie, cítila som sa ako doma. Rozumiete?