JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Teória hajzlov

Kríza žánru | Editorial | Pavol Hardoš | 07.02.2013

_ma_small

Aaron James je filozof s doktorátom z Harvardu, vyučuje na UC Irvine, špecializuje sa na politickú filozofiu a konštruktivizmus v morálnej teórii. A napísal knihu Hajzli: Teória.

Názov knihy môže znieť prízemne, ale napriek ironickému tónu nám tu Aaron James ponúka vážnu filozofickú rozpravu na spoločensky dôležitú tému, písanú jazykom prístupným aj laickej verejnosti. Pokračuje tak v tradícií Harryho Frankfurta a jeho slávnej eseje On Bullshit [2], keď podrobil filozofickému skúmaniu všeobecne známy, ale predsa málo skúmaný fenomén. Kým Frankfurt vo svojej eseji skúmal bulšiting, čiže fenomén rozprávania, ktoré nemá za cieľ klamať ani objasniť pravdu, ale len urobiť dojem, hajzel ako koncept má podľa Jamesa taktiež potenciál byť viac než len nadávkou.

Dobrá teória hajzla môže byť intelektuálne zaujímavou, ale taktiež prakticky užitočnou. James však neponúka len nejakú príručku ako zvládať hajzlov, alebo ako proti nim bojovať. Naopak, zdôrazňuje, že akýmkoľvek pokusom o príručky pre prežitie musí predchádzať práve vytvorenie teórie, ktorá by nám dala konceptuálne nástroje na lepšie uchopenie fenoménu hajzlov.

Čo teda robí hajzla hajzlom? Na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale ak chceme dospieť k systematickej odpovedi, musíme sa pozrieť za nejaké prvotné osobné antipatie. Čo je tým, čo nás na ľuďoch, ktorých nazývame hajzlami, tak rozčuľuje? Je možné extrahovať nejaký prvok, ktorý hajzlov spája? Určite, ak chceme dospieť k teórií hajzlov, ktorá nás posunie za dojmové a subjektívne odsudky typu „fuj“, treba dospieť ku konceptu, ku charakterovej vlastnosti, ktorá ide naprieč osobnosťami aj kultúrami a bola by vlastná každému hajzlovi, kdekoľvek na svete nás nasiera.

James zhrnul svoju teóriu hajzla do troch bodov. V medziľudských vzťahoch (1) si hajzel systematicky prisvojuje a užíva špeciálne výhody; (2) robí tak z hlboko zakoreneného pocitu, že má na to právo, resp. nárok [entrenched sense of entitlement] a (3) tento jeho hlboký pocit nárokovania si výhod ho robí imúnnym voči akýmkoľvek výčitkám alebo sťažnostiam ostatných. Táto definícia nemá byť slovníkovou, nemusí verne zachytávať každé použitie slova, ale je konštruktívnym návrhom, ktorý sa pokúša zachytiť, o čom hovoríme, keď frfleme nad hajzlami.

V každodennom živote je hajzlom ten, čo sa neustále predbieha v rade, kľučkuje v doprave, skáče do reči, ponižuje a uráža ostatných, nedbá na ich názor, obchádza zavedené pravidlá a zneužije akúkoľvek výhodu, ktorá sa mu naskytne. Nie je to ale len o necitlivosti alebo poberaní výhod – ide tu o motiváciu, ktorá ho k tomu vedie. Hajzel má dojem, že je výnimočný, jedinečný, odlišný od ostatných, je slepý k očakávaniam a spoločenským konvenciám, lebo nemá dojem, že sa neho vzťahujú bežné pravidlá. Je si sebaistý, a je imúnny voči kritike, že sa nespráva férovo – naopak, akákoľvek výčitka ho dokáže uraziť, lebo sa mu nedostáva dostatočnej úcty, ktorú si podľa seba zasluhuje. [3]

Hajzli nemusia spôsobovať rozsiahle spoločenské škody, a kým napríklad taký Hitler alebo Stalin mohli byť hajzlami, nie každý hajzel je nevyhnutne Hitlerom či Stalinom. Mnohí sú spoločensky úplne neškodní, ale jednako sú akýmsi spôsobom morálne odpudiví. Nebráni to však ich pokojnému prežívaniu medzi nami, vieme si celkom predstaviť, že niekto o svojom známom povie: „Je to kamarát, ale tiež tak trochu hajzel“. Žijú medzi nami, tolerovaní, ale napriek tomu nás rozčuľujú a odpudzujú. Tým zdrojom ich morálnej odpudivosti je práve ich charakterová vlastnosť: pocit vlastnej výnimočnosti, ktorou si zdôvodňujú nároky na vlastné zvýhodnenie.

Hajzel nie je sociopat, rozumie morálke a je ňou aj motivovaný, len sa domnieva, že si zaslúži viac, že jeho jedinečnosť mu dáva jasný nárok, právo na čokoľvek si zmyslí. Isteže, každý z nás má občas pocit, že si zaslúži niečo extra, že má nárok na špeciálne privilégia, na situáciu, kde sa normálne konvencie obídu [napr. sa predbehneme v rade, lebo nám ujde vlak; skočíme do reči, lebo musíme vypovedať niečo naozaj závažné], alebo na deň, keď si zaslúži byť obchádzaní a hýčkaní. Pre deti bývajú takým špeciálnym dňom napríklad narodeniny. Hajzel má narodeniny každý deň. Hajzel nemusí čakať na špeciálne okolnosti, tou špeciálnou okolnosťou, ktorá pozastavuje platnosť spoločenských konvencií, je on sám. Výhody plynúce zo spolupráce a spoločenských interakcií sú prednostne jeho. Jeho čas je dôležitý, jemu patrí cesta, jeho názor najviac zaváži.

Hajzel je morálne odpudivý práve preto, že zlyháva pri rozpoznaní iných jedincov ako morálne rovnocenných. Nielenže je arogantným sebcom, je presvedčený o oprávnenosti svojho počínania, lebo nie je schopný nikomu naokolo priznať rovnaký morálny status ako sebe. Brať iných ako seberovných znamená priznať im aj určitú mieru úcty, vnímať ostatných ako bytosti, ktoré sú taktiež schopné rozumovej úvahy, konania a argumentovania. Musíme pri vzájomnom spolunažívaní vedieť zdôvodniť svoje počínanie a argumentovať spôsobom prijateľným pre ostatných. Musíme teda vedieť rozpoznať v ostatných bytosti zasluhujúce rovnakú morálnu úctu, akú by sme žiadali sami pre seba. Hajzli nás rozčuľujú, lebo sú voči tejto rovnosti úplne slepí – naše rozčúlenie je v prvom rade pokusom o nastolenie rovnováhy, seba-presadenie sa ako morálne rovnocenného jedinca. Náš výbuch hnevu, hoc je aj spravodlivý, je ale tiež márny, lebo hajzel je imúnny. Buď sa rozčúli tiež, lebo sa jemu nedostáva úcty, alebo nájde rýchlo dôvody prečo iných námietky neplatia, alebo mu jeho ego nedovolí si naše rozhorčenie ani len povšimnúť.

James vo svojej knihe ponúka aj pohľad na „hemžiaci sa ekosystém hajzlov“ a identifikuje niekoľko poddruhov: hajzla neotesaného (Noel Gallagher, Michael Moore), samoľúbeho (Richard Dawkins, Bernard-Henri Lévy), politického (Hugo Chávez, Dick Cheney, Silvio Berlusconi, atď.), korporátneho (Steve Jobs, Donald Trump), bezohľadného (opäť Dick Cheney), sebastredného (Julian Assange) a podobne. Nie každý sa hajzlom aj narodí; zdroje pocitu výnimočnosti sú rôzne, môže ním byť intelekt, komerčný úspech, moc. Neslobodno opomenúť ani inštitucionálny kontext, ktorý napomáha vytvárať hajzlov. Peniaze, moc a sláva môžu napomôcť rozvinúť pocit výnimočnosti, ale záleží aj od kultúrneho kontextu, do akej miery spoločnosť takéto správanie toleruje, ako aj od inštitucionálneho rámca, v ktorom sa potenciálni hajzli pohybujú. Môže si politik z krajiny urobiť vlastné samoderžavie? Má CEO dojem, že za jeho bohatstvom je čisto len jeho nadanie a úsilie? Začína aj v spoločnosti prevládať toxický pocit vlastnej jedinečnosti, ktorý narúša dôveru a spoluprácu? Hajzel ako fenomén môže byť večný, ale jeho výskyt a úspechy sú aj naším dielom – mierou do akej v konkrétnej spoločnosti umožňujeme a tolerujeme „kultúrnu produkciu hajzlov“.

Ale ako rozoznáme, že sami nie sme hajzlami? Úplne jednoznačný test neexistuje, Aaron James sa však domnieva, že už len obava z toho, že by sme nimi mohli byť naznačuje, že hajzlami nie sme. Ak nás predstava, že by nás niekto iný vnímal ako hajzla desí alebo zahanbuje, nemusíme sa ničoho obávať. Osobne sa prikláňam k jednoduchšiemu testu Raylana Givensa, hlavnej postavy zo seriálu Justified [4]: „Ak ráno narazíš na hajzla, narazil si na hajzla; ak narážaš na hajzlov celý deň, ty sám si hajzel“.


[1] James, Aaron. 2012. Assholes: A Theory. New York: Doubleday. Vyvstáva otázka, ako najlepšie preložiť termín asshole. Domnievam sa, že hajzel sa mu významovými odtieňmi blíži najviac, nemá na rozdiel od mnohých iných slovenských vulgarizmov žiadne anatomické ani sexuálne konotácie a dáva tak možnosť poukázať len na odpudivé morálne kvality jedinca.

[2] Frankfurtova esej vyšla knižne aj po česky, s nevábnym titulom Sračka.

[3] Sú to tak často práve hajzli, ktorí sa najviac domáhajú rešpektu a úcty. Na Slovensku je už takmer pravidlom, že ak sa verejne činná osoba vyhráža súdom za urážku, alebo sa rovno domáha na súde ochrany dobrého mena, máme dočinenia s hajzlom.

[4] Justified, Season 4, ep. 1. Paradoxne, Raylan Givens je sám príkladnou postavou hajzla, síce hajzla sympatického, ale poháňaného predovšetkým presvedčením o vlastnej výnimočnosti.


Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 112 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 12.02.2013 (pozorovateľ)

Diskusia k článku obsahuje 25 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist