Európska sociálna demokracia bola vždy symbolom dvojitého vzopretia.

 V krajinách strednej a východnej Európy, ktoré po vojne prenechali Američania Moskve, sa stala obeťou  toho, ako komunistická diktatúra zlikvidovala v spoločnosti všetko, čo jej nástup kritizovalo zľava.  

Je teda  podivuhodné, že slovenská sociálna demokracia, vybavená tradíciou dvojitého odboja, dnes prehráva boj sama so sebou. Pripomeňme si, ako by mala sociálna demokracia vyzerať. Nemala by sa za žiadnych okolností spájať s nacionalistami a mečiarizmom. Ani za cenu  reálpolitiky a presvedčenia, že aj jedno aj druhé sa nakoniec rozpustí vo všeobjímajúcej sociálnej a národnej jednote Slovákov. Nemala by podnecovať národnostnú nenávisť akokoľvek hlúpo sa správajú v Budapešti. Veľkorysosť a snaha o pochopenie historickej neurózy časti maďarskej spoločnosti by mali byť presne takými gestami, ku ktorým nás zaväzuje náš spoločný európsky údel.  

Nemala by obhajovať v štáte to, čo je v ňom nefunkčné. Vyhrážanie sa silným štátom v krajine, ktorá nikdy skutočne fungujúci štátny aparát nepoznala, síce môže vyvolávať  sebaklam, že politici majú na niečo vplyv, no v zásade to pôsobí desivo. Budovanie štátu v čase, keď majú niektoré svetové korporácie väčšie rozpočty ako krajiny, totiž už nie je príbehom o tom, že sa skupina dejateľov stretne a vyhlási štát. A už vôbec nie vtedy, keď  odmietate vlastné dejiny a navrávate si, že medzi Svätoplukom a vami tu nebolo nič, k čomu by sme mali hlásiť.  

 Aj preto sa za dvadsať rokov nepodarilo nikomu vybudovať skutočný štát, v ktorom majú oporu tí najslabší a zdroj spolupatričnosti aj tí najbohatší . Pravica sa tejto úlohy vzdala, pretože  prestala veriť v existenciu politického spoločenstva a presadzuje na jeho úkor spoločenstvo ekonomické.  Oficiálna ľavica sa štátom zase oháňa ako desaťročný chlapec, ktorý dostal na Vianoce imitáciu Potterovej   kúzelníckej paličky. No a všetci ho používajú ako partnera, s ktorým je radosť obchodovať.  

Smer podriadil imitácii štátnosti všetko. Mýli si podnikateľov s korporáciami, umelcov so sluhami, kritikov s vnútornými nepriateľmi a média so satanizmom. Všetko, čo nie je súčasťou budovania štátu je nadstavba, o ktorej už  Marx vedel, že je  síce sympatická, no keby bolo treba, zaobídeme sa aj bez nej. Smer za štyri roky vlády neukázal nič, čo by ho kvalifikovalo na štatút európskej sociálnej demokracie. Naopak, znesvätil  spomienku na protifašistické tradície  tým, ako zostavil vládnu koalíciu.  

Smer nie len že zlyhal ako strana emancipácie sociálnych, kultúrnych, etnických, alebo sexuálnych menšín,  ale stal sa symbolom spoločenskej stagnácie. Stal sa súčasťou tej politiky, ktorá si už 20 rokov robí zo Slovenska finančný tobogán, stal sa druhou stranou mince SDKÚ. Aj preto môže byť dnes na Slovensku sociálna demokracia niekomu sympatická, no v tejto podobe, sa bez nej pokojne zaobídeme.

Text vychádza aj v denníku Pravda