V súvislosti s „nine eleven“ mám tri spomienky, ktoré stoja za zmienku.

V ten „osudný“ deň som bola sama v byte svojich rodičov, ktorí boli práve na dovolenke. Neviem už kde, bola to obyčajná letná dovolenka, ničím nie výnimočná, rodičia sa zbalili a kamsi odcestovali, a ja som odstala doma a mala som za úlohu polievať kvety. V ten deň, keď som zapla televíziu a v správach ukazovali Dvojičky, do ktorých narazilo lietadlo, hovorili o tretej svetovej vojne, a moja hlavná starosť bola, čo si počneme, keď začne vojna a my traja nebudeme spolu. Podľa hesla bližšia košeľa ako kabát som nepremýšľala nad osudom sveta, ale nad ocom a mamou, nami tromi, ktorí sme ešte vtedy, pred desiatimi rokmi, tvorili pevnú bunku. Moji najbližší, celkom doslova, boli  kdesi ďaleko a tuto pred dverami vojna. Nebol to veľmi intenzívny strach a čoskoro som pochopila, že v bezprostrednej budúcnosti žiadna vojna nebude – aspoň nie vojna ako z vojnového filmu. Ale bolo to asi najbližšie, čo som na vlastnej koži zažila strach z vojny, bez ohľadu na to, nakoľko bol opodstatnený.

Druhá spomienka je spomienka na list od našej gymnaziálnej profesorky pani Zobel. Pani Zobel, v čase, keď bola našou profesorkou, ešte slečna Zobel, bola Američanka a na našom gymnáziu učila angličtinu. Na našom gymnáziu bolo vôbec viacero Američanov a boli to Američania takmer do jedného scestovaní, so skúsenosťami z rôznych ďalekých krajín, a práve o slečne Zobel, drobnej červenovláske s veľmi bledou kožou a pehami sa vedelo, že je zasnúbená s Francúzom. Slečna Zobel bola frankofilka, hovorila plynne po francúzsky a dokonca pred vyučovaním o siedme ráno dobrovoľne organizovala  nepovinné hodiny francúzštiny. Potom, ako sme zmaturovali, sa pani Zobel vydala – v skutočnosti sa potom volala ináč, ale už si nepamätám, ako. V každom prípade žila od tých čias vo Francúzsku, niekde na juhu, a rovnako ako na Slovensku, aj tam pracovala ako učiteľka francúzštiny. Dnes u netuším, kde pani  rodená Zobel žije a čo robí, ale vtedy, v roku 2001, sme ešte boli v relatívne živom kontakte, čo tiež poukazuje na to, že sme my, študenti, mali našich amerických profesorov radi. Veď listy sme si s nimi písať nemuseli a robili sme tak z vlastnej vôle a celkom dobrovoľne. Pani Zobel nám napísala aj po udalostiach jedenásteho septembra. Vraj si jej francúzski študenti dovolili vyjadriť názor, že americké vojská narobili vo svete veľa zla, a nie je preto až natoľko prekvapivé, ak niekto napadne pre zmenu Američanov. Pani Zobel bola pobúrená a pamätám si vetu z jej listu, že „po prvýkrát v živote sa cítila ako Američanka znevážená“. Považovala to za nedostatok tolerancie a súcitu, za prejav neempatickej hrubosti. Ja som zas bola prekvapená, ako mohla táto kultivovaná milovníčka francúzskej kultúry a kuchyne byť natoľko zraniteľná vo svojej americkosti. A to celkom bez ohľadu na to, či s názorom jej študentov súhlasím alebo nie, veď napokon išlo o názor študentov gymnázia, ktorí nemali patent na rozum. Zarazilo ma, ako sa Američanka cítila ľahko napadnutá, keď nás v tých časoch týmto spôsobom napádal kde kto. Stačilo uchádzať sa o americké víza, a hneď ste ako Slovák cítili málo rešpektu.

A nakoniec, do tretice, rok po „septembrových udalostiach“, som bola sama po prvýkrát v Spojených štátoch, so študentským programom v novoanglickom Bostone. Zamestnala som sa na Winter street, na jednej z hlavných ulíc bostonského downtown-u, v trafike, kde som najprv predávala tričká a neskôr, keď som pracovne postúpila, aj stieracie lósy. Majiteľ trafiky bol Rakúšan Karl, vraj bývalý námorník, ktorý na otázku, prečo po toľkých rokoch nechce americké občianstvo, odpovedal, vraj načo, nie je nikto, kto by nenávidel Rakúšanov, ale Američanov nenávidí celý svet. Zamestnával Čilanku Yolandu, ktorá mala univerzitný diplom, bola mu zaviazaná za to, že jej vybavil pracovné povolenie, a urobila by pre neho prvé posledné. Okrem toho Číňana Hoa, ktorý  cez deň pracoval v trafike a v noci predával v čínskej reštaurácii. Žila som celkom po americky. Pila som kávu z papierových pohárov, ktoré som nosila so sebou po ulici, a Karl nás vždy upozorňoval, že v jeho trafike sa smie hovoriť iba po anglicky, pretože musíme rešpektovať jazyk krajiny, v ktorej sme.  Na výročie jedenásteho septembra sa všetci horúčkovito chystali, pretože Karl čakal poriadnu tržbu. Karl bol hlavne obchodník, keď pršalo, predávali sa dáždniky za päť dolárov a na výročie jedenásteho septembra všetko možné, čo malo na sebe hviezdičky a prúžky. Na výklady sa voskovou farbičkou napísalo We will never forget a  všetci zamestnanci trafiky mali nariadené prísť do práce s trikolórou. Šatka na hlave, odznak, tričko, šál, dovolené bolo všetko, len mne Karl povedal, že nemusím. Asi som predsa len nebola Američankou tak ako oni traja. Doteraz neviem, či ma to mrzelo, alebo som sa tomu tešila.