Po veľmi, veľmi dlhej dobe sú to Palestínčania, kto v pokusoch o riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu rozdáva karty. Samozrejme, akokoľvek karty rozdajú a akékoľvek karty rozdajú, šancu proti vetu USA nemajú. No nervozita, s akou americká administratíva tlačí na prezidenta Abbása, aby Palestínčania svoj pokus o prijatie do OSN neuskutočnili, napovedá, že USA sú si veľmi dobre vedomé, že z ich tromfu sa môže stať čierny Peter.

Podráždené reakcie izraelskej vlády, priam psychóza na izraelskom ministerstve zahraničných vecí, veľa napovedajú. Jednostranne, bez mierových rokovaní a dohody vyhlásený Izrael, odmieta jednostranné vyhlásenie samostatnej Palestíny, bez mierových rokovaní a dohody s Izraelom. V závese izraelského odmietnutia sa vezú USA. Keby sme nevideli prejav premiére Netanjahua v americkom Kongrese, prerušovaný búrlivým potleskom (nie nepodobným potlesku pri prejeve severokórejského vodcu) amerických zákonodarcov, hádam by sme uverili v úprimnosť Obamovej administratívy. Skutočnosť je však horšia než zlá. Izraelská vláda dostala aj svojho najbližšieho priateľa do situácie, že spojenectvo z priateľstva nahradilo spojenectvo zo strachu. Strachu nie z nepriateľov, ale z priateľa.

 Ale Izrael nie je len jeho pravicová vláda s extrémistickými ministrami. Mnoho ľudí v Izraeli, aj význačných, si veľmi dobre uvedomuje, že budúcnosť Izraela sa nedá oddeliť od riešenia palestínskeho problému. A to riešenie nemôže byť riešením podobným, ako boli všetky doterajšie riešenie. Pretože tie nič nevyriešili, skôr problém prehĺbili a zhoršili. Vsutku veľmi pekne zhodnotil situáciu poslanec Knesetu za stranu Kadima, Avi Dichter, slovami: Palestínci robia históriu, Izrael hystériu. Tohoto človeka, ktorý si vo funkcii ministra vnútornej bezpečnosti vyslúžil pomenovanie „druhý Lieberman“, len ťažko viniť zo sympatií k Palestínčanom (alebo z antisemitizmu, islamizmu a iných -izmov, vyhradených pre kritikov izraelskej politiky)

Dokonca prieskum verejnej mienky, podľa ktorej by 70 percent izraelskej verejnosti s kľudom zobralo na vedomie prijatie Palestíny do OSN napovedá, že napriek veľmi nenormálnym podmienkam vzniku i existencie je v istom zmysle Izrael úplne normálnou krajinou – podobne ako v 99 percentách krajín na svete sa jeho obyvateľstvo správa menej hlúpo, než jeho vláda.

 Arabské revolúcie, napriek tomu, že mnohé uviazli v krvavom konflikte, resp. v bahne zlej ekonomickej situácie, naplno ukázali, že tzv. Izraelu priateľské režimy sú skrz nasrz skorumpované a aj „priateľstvo s Izraelom“ je iba výsledok ich korumpovania zo strany USA. Keď im tečie do topánok, „priateľstvo“ s Izraelom je ta tam – o antisemitskej hystérii, akú rozpútal Mubárakov režim v posledných dňoch svojej existencie sa Ahmadí Nidžádovi sníva iba v blažených snoch.

Arabské revolúcie ukázali ešte na jeden fakt – v arabských krajinách geografický blízkych Izraelu neexistuje žiadna politická sila, ktorá by túžila po priateľských vzťahoch s Izraelom. Revolučné aj kontrarevolučné sily v arabskom svete sa navzájom obviňujú z izraelskej podpory. Na jednej strane sa to zdá byť argumentom v prospech izraelskej propagandy o židovskom ostrovčeku v mori arabskej nenávisti, na strane druhej treba brať do úvahy, že do tejto situácie dostala Izrael jeho politika voči susedom v uplynulých desaťročiach.

Hrať protiizraelskou kartou je prosto v súčasnosti populárne. Ak chce nejaká protestná skupina (študenti, vodiči autobusov, majitelia kaviarní) v dnešnej Káhire zdesaťnásobiť počet účastníkov na svojej demonštrácii, stačí pár minút skandovať protiizraelské heslá. Nadšenci sa pridajú hneď.

 Ako to zmeniť? Ťažko, veľmi ťažko. Ale doterajšia cesta viedla zlým smerom, nenávisť sa iba prehlbovala. Cestou je zmierenie s Palestínčanmi. Síce ani potom nebude arabský svet prekypovať láskou k Izraelu, ale aspoň to zmierni najhoršie prejavy nenávisti.

Izraelu totiž nič iné nezostáva. V situácii, keď sa palestínska strana vzdáva troch štvrtín svojich nárokov, je prosto nezodpovedné takúto ponuku odmietnuť. Pretože dvojštátne riešenie je v prvom rade v záujme Izraela, je to jediná možnosť, ako zachovať pre budúcnosť tzv. židovský charakter Izraela. No dobre, nie jediná možnosť, jediná civilizovaná možnosť.

 Priatelia Izraela, chcete zachrániť Izrael? Tak podporte Palestínu!

Myslíte si, že svojou doterajšou politikou sa dokáže Izrael zachrániť? Možno predĺži svoju existenciu o pár mizerných rokov, za cenu brutálnej genocídy arabského obyvateľstva oblasti. Genocídy, ktorú budete musieť vy vysvetľovať svojim deťom. Nakoniec však podľahne a postihne ho buď osud Francúzskeho Alžírska, alebo osud Juhoafrickej republiky. 

Ak má, resp. chce Izrael v budúcnosti existovať na mieste, kde existuje dnes, nemôže žiť v nepriateľstve so svojimi susedmi. Priatelia Izraela, nevymazávajte Izrael z mapy!