Sulík nemal veľmi na výber. Na jeden strane socha, čo zapácha 90. rokmi, Zmenou a zelenými oblekmi „ zakladateľov štátu“. Na strane druhej radikálni obrazoborci, ktorí si chceli z Kulichovho Svätopluka urobiť woodo bábku Fica, ktorú by hodili do Dunaja ako Morenu. Medzi nimi krehká Marína a tupí nacisti.

Problém sochy už nie je iba v autorovi a kontexte fiktívneho gýču našej histórie. Nakoniec, tento trend  rozviatych červených rubášov a new age trávnic dnes môžeme študovať v multiplexoch pri Jánošíkovi, Báthory a lietajúcom Mníchovi. Nie je to už ani problémom Sulíka, ktorý sa naozaj zachoval férovo a diskutoval, na rozdiel od Pašku, aj s opozíciou, aj s výtvarníkmi aj s historikmi.

Socha Svätopluka je predovšetkým dôkazom veľmi zlého vkusu Smeru. Veď prítomnosť čo i len minimálneho vkusu by zabránila tým, čo si sochu objednali, aby im podobný nápad vôbec  skrsol v hlave. No dnes vidíme, že členovia „občianskeho združenia“, čo sochu zafinancovalo, oznámili, že prerábanie gardistického štítu je neprípustné, pretože socha je vlastne ich majetkom. Jasne sa tým prihlásili k tomu, že jedným zo základných a dlhodobo podceňovaným  problémom Smeru je výrazná absencia vzťahu k vysokému  umeniu a k umeleckému stvárňovaniu skutočnosti.

Je očividné, že vnímanie kultúry a kultúrnosti u mnohých slovenských politikov ide cez tie najhlúpejšie formy ľudovej zábavy. Niežeby nechodili poslanci zo Smeru spolu s ostatnými na borovičkové folklórne festivaly, nehulákali oplzlosti na zabíjačkách a na kolotočoch v ich rodných vieskach. Alebo že by nešli na gala večer pre obete povodní, či na Bednárikov muzikál.

No Smeru zjavne nikto nepovedal, že európska ľavica bola nie len emancipačným hnutím v sociálnych otázkach, ale predovšetkým v umení a literatúre. Keď sa stal vo Francúzsku ministrom kultúry socialista Jack Lang, znížil DPH na knihy na 5 percent a zreformoval audiovizuálny fond. Založil tradíciu Sviatok hudby, ktorá je dnes živá v mnohých európskych krajinách, vymyslel  noc múzeí a zvýšil financie pre galérie a múzea na nákup umeleckých predmetov. Prišiel so zákonom, ktorý umožňuje finančnú podporu médií a študentom - získať predplatné na noviny a časopisy takmer zadarmo. Výsledkom takejto politiky je, že ešte aj manželka prezidenta Sarkozyho, Carla Gilberta Bruni Tedeschi podporuje ľavicu. K liberálnej ľavici sa hlásia bez výhrady takmer všetci tvoriví ľudia, bez ohľadu na výšku ich príjmov. Socialisti výrazne posilnili štatút  Francúzska ako kultúrnej veľmoci, kde len túto jeseň príde na pulty kníhkupectiev takmer tisíc knižných noviniek. Toto všetko by sa nestalo, keby krajinu ovládol odpudzujúci pach Vichy a bludov o Johanke z Arku. 

 Politicko- umelecký gýč v bronzových krojoch stredovekých tankistov je teda oficiálnou estetikou Smeru. Po období sociálneho gýču to nakoniec ani veľmi neprekvapuje. Len mi stále nie je jasné, prečo sa Smer nazýva naďalej ľavicou. Byť proti Dzurindovi a  Sulíkovi totiž na to, aby ste boli ľavicovým politikom nestačí. A pokúsiť sa urobiť zo Svätopluka Trójskeho koňa režimistickej dekadencie v čase moderny vás diskvalifikuje ešte výraznejšie.

Text vychádza aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• Veľká historická vojna o Svätopluka