Tak multikulturalizmus zlyhal, alebo Angele Merkelovej klesajú voličské preferencie (podobnosť so Sarkozyho Rómami čisto náhodná)?

Po 11. septembri 2001 sa stalo zvykom posudzovať moslimský svet v striktne homogénnych medziach. Napriek mantre absolútneho individualizmu, natoľko pretláčanej a podporovanej v intenciách kapitalizmu, kde každý žiadame, aby sme boli vnímaný ako individualita a tak aj  v svojich odlišnostiach rešpektovaný, tými istými ústami sme schopní rozprávať o akejsi nezlučiteľnosti európskej a moslimskej kultúry. Zrazu považujeme za logické hlúpe zovšeobecnenia, že moslimovia sú všetci džihádisti, zaplavujú Európu a v priebehu pár rokov bude mať každý kostol obligátny minaret. (Mimochodom, onen slávny prieskum, podľa ktorého do roku 2030 bude 50% európskeho obyvateľstva islamského vierovyznania, bol obrovský podvrh a mediálna mizinterpretácia výskumných záverov.) Ešte fascinujúcejšie je, ako sa celá Európa začala jednotne definovať skrz kresťanstvo a jeho hodnoty. Od Francúzov, kde kostoly slúžia iba ako turistické atrakcie, cez Amsterdam, kde nájdeme kostol v strede Red Light Districtu, až po Slovensko, kde si nedeľný kresťan- katolík väčšina napíšeme pri sčítaní zo zvyku. Schumann s Monetom by búchali šampanským nad európskym cítením a sebaidentifikáciou jednotlivých štátov, ktoré tu zavládli. Máločo má tak zjednocujúci efekt, ako spoločný nepriateľ, ktorého poslal sám diabol a jeho hodnoty sú s tými „našimi“ nekompatibilné (podobnosť so studenou vojnou čisto náhodná).

Je pritom prirodzeným fenoménom, že ľudia upúšťajú od svojej viery vplyvom vzdelania: čím vyššie vzdelanie a životná úroveň, tým nižšie percento veriacich, moslimov nevynímajúc. Na druhej strane tento proces má svoje špecifiká pri emigrácii, človek má tendenciu chrániť si svoju vlastnú identitu vo vykorenenom prostredí (schválne, ako sa pozeráme na Slováka, ktorý začne hovoriť česky? alebo sa v Londýne premenuje z Jána na Johna?), avšak čím efektívnejšia integrácia, tým zásadnejšie upúšťanie od vlastných striktných tradícií. Istý stupeň antipatie voči imigrácii tu bol prítomný dlhodobo, ale iba po 11. septembri sa začalo s plošným obviňovaním moslimstva ako takého, médiá rozbehli hysterickú protiarabskú kampaň, zakázali sme burky a nikáby, pre pojem Arab sa vytvorila kolonka občana druhej kategórie a, cynicky, v mene stability a mieru, sme napadli a rozbombardovali Afganistan a Irak, za čo neočakávajme bujaré a nadšené reakcie ani zo strany islamského sveta. V momente, keď sa moslimovia cítia so všetkých strán napádaní a ich dôstojnosť pošliapavaná, je pochopiteľné, že sa o to viac utiekajú k vlastnému svetu a bojujú za svoju kultúru. Ak sa teda rozprávame o príčinách, „hoď kameňom, kto si bez viny, Merkelová.“

Európsky postoj je však prinajmenšom ambivalentný, jedným dychom dodávajúc, že imigranti sú pre náš ekonomický rast nepostrádateľní. Chceme vyberať hrozienka z koláča: nielen tie najlepšie mozgy všetkých krajín tretieho sveta, ale aj lacnú pracovnú silu na posty, ktorými u nás pohŕdame, za plácu, nad ktorou sa zasmejeme, zvyšujúc celkové HDP i nekresťanské zisky nadnárodných korporácií. V politicky citlivom období všeobecnej apatie a znechutenia voličskej základne a v čase pocitu ohrozenia krízou sa hrá s veľmi neférovými kartami, ktoré však fungujú stopercentne – a teda témy, v ktorých sme najľahšie manipulovateľní. Imigranti sú označení za najväčšiu hrozbu pre našu národnú bezpečnosť, stoja nás vraj ťažké dane a spôsobujú iba problémy. O tom, ako problémy spôsobujeme my im vojnami, obchodom so zbraňami, ropou či podporovaním lokálnych diktátorov sa v európskych denníkoch a slušných domácnostiach taktne mlčí.

Zatiaľ my na Slovensku diškurujeme o nekompatibilite s moslimksou kultúrou, akoby Turci už naozaj boli za bránami a uzavreli sme diskusiu o multikulturalizme s bohorovným fuj. Ako príklady sú uvádzané getá veľkomiest .. kde presne vzniká kardinálne neporozumenie konceptu. Odkiaľ vychádzajú všetky správy o problematickom spolužití s imigrantami? Z marginalizovaných skupín – z horiacich áut okrajových štvrtí Paríža, z chudobných giet Londýna, z oddelených štvrtí a ulíc Berlína. Multikulturalizmom sa nerozumie spolunažívanie veľkých uzavrených skupín vedľa seba bez interakcie, ale integrovaný spôsob života v menšom či väčšom rozptyle medzi majoritou, bez nutnosti stratiť vlastnú identitu či kultúrne odlišnosti. O akom zlyhanom multikulturalizme sa teda rozprávame? Väčšina imigrantov je integrovanou súčasťou našich spoločností, prispieva rozvoju a ekonomike, žije vedľa nás a nijakým spôsobom nám nevnucuje žiadne vlastné hodnoty. K stretom prichádza iba s tými skupinami, ktoré sú z rôznych dôvodov odseparované na okraj. Je to rovnaký princíp ako toľko preklínané slovenské multikulti: kým 60% Rómov žije úplne integrovane v rozptyle medzi majoritou, zvyšných 40% v problematických segregovaných štvrtiach či osadách. Nám v Európe teda akosi nevychádza ten experiment so segregáciou, nie s multikulturalizmom.

Autorka pôsobí v mimovládnej organizácii Ľudia proti rasizmu

Text vzniká v rámci spoločného projektu JtT  s Friedrich Ebert Stiftung