Ako sa Iveta Radičová spikla. Ako sa Ľudovít Kaník nemení. Kto má na 99-percentné bilbordy. O vtipnom Janovi a O vešteckej televízii.

V koži Ivety Radičovej
V neobvykle neveselej situácii sa ocitla slovenská premiérka, bývalá sociologička a ešte bývalejšia ministerka sociálnych vecí. Dávať za pravdu svojmu nekresťansky nesociálnemu ministrovi zdravotníctva a v spojení (podľa niektorých spravodajských záberov kamier) až spikleneckom s prezidentom SR, ktorý kedysi na inej najvyššej stoličke nekonaním neváhal odobriť zločiny mečiarizmu, musí byť poriadne vyčerpávajúce a frustrujúce. Je len ťažko uveriteľné, že takrečeno profesionálka v oblasti politicko-sociálneho marazmu, ktorý v iných vládnych konšteláciách kritizovala, dnes nevie pochopiť, ako si môžu lekári „dovoliť“ vydupávať plat vyšší ako berú samostatní asistenti vykladania tovaru v hypermarketoch, ale ešte stále nižší ako majú pre spoločnosť nepotrební poslanci či hovorcovia vládnych inštitúcií vrátane tej zdravotníckej. Jej zodpovednosť za (v tomto prípade doslova) zdravé Slovensko je nespochybniteľná. A nezávideniahodná. Ale takou bola už v čase, keď lekári vstúpili do štrajku, pretože moc a zodpovednosť sú jednovajcové dvojčatá. Respektíve mali by byť. Odkladanie systémových riešení má jednoznačné príčiny. Minimálne dve. Tá prvá je, že Slovensko nie je zvyknuté na silné neústupné odbory, a naopak, je zvyknuté, že bojovne nahrbené chrbty sa v pravom čase ohnú nezávisle od výsledku. Nikto nečakal, že by to mohlo byť tak šokujúco inak. Stáť si na svojom je jav u nás nevídaný. A konečne videný. Tou druhou príčinou je deklarovanie strany SDKÚ-DS, za ktorú si Iveta Radičová sadla do premiérskeho kresla, že po marcových voľbách plánuje pokračovať v transformácii nemocníc na akciovky. Takže máme na výber – buď pani premiérka uverila moci alebo moc uverila jej. Ani jeden variant nie je ktoviečo. Jedno je však isté. Pokračujúcu skoliózu premiérskej chrbtice jej už nepomôže zvrátiť ani odchod z politiky ani lekár s platom šéfa Penty.

1 versus 99 – kto je kto?

Sme bežní ľudia a trápi nás, že Slovensko je na zlej ceste. Slogan hodný rétoriky Obyčajných ľudí. Na všade prítomné (a iste nie práve lacné) bilbordy s červenými 99 percentami ako bežná občianka navrhujem doplniť výzvu: „Podnikatelia, ktorí ešte neslúžia politikom, nech sa hlásia u novo vznikajúcej politickej platformy 99 percent.“ Tá sa podľa vlastných slov – okrem dojímavej finančnej podpory spoluobčanov, ktorí žijú v neľahkých podmienkach – teší aj z podpory viacerých podnikateľov: „Oni taktiež vidia, že politici nesmú byť nástrojom v rukách mocných, ale majú slúžiť všetkým občanom.“ Domnievam sa, že to obzvlášť dobre vidia podnikatelia, ktorí ešte nie sú nikoho nástrojom v nikoho rukách – a ako my všetci aj oni dúfajú v zmenu.

Kaník a pacifisti

Skutočne sa zvolebnieva. Ex-nesociálny minister Ľudovít Kaník znovu spustil svoju obohranú empétrojku o krátení prídavkov na deti dlhodobo nezamestnaných rodičov. Navrhované jednoznačne a jasne protirómsky namierené opatrenie, za ktoré si vyslúžil dokonca kritiku vlastných súkmeňovcov, nehovoriac o Rade vlády pre ľudské práva, vzbudzuje v istých (ako chrípka rozšírených) voličských kruhoch nádej na novú formu alibizmu. Jej charakteristickou postojovou črtou je „mäkký“ rasizmus v duchu: „Nie som rasista, ale v tomto prípade súhlasím s Kaníkom.“ V iných občianskych kruhoch návrh naopak vyvoláva chuť na novú podobu pacifizmu. S pracovným názvom spacifizmus (až do modra). 

A tento poznáte?
„Chcú ma vykresliť ako vulgárneho človeka, ako som necitlivý, ako som agresívny. To má strašne ďaleko od reality. Tí ľudia, ktorí ma poznajú hlbšie, určite vedia, že ani jedna táto vlastnosť mi nie je skutočne vlastná. (Ján Slota pre agentúru SITA.)

Jasnozrivá zahraničná redakcia
„Vladimír Putin v týchto dňoch nastupuje VÍŤAZNÉ ťaženie na Kremeľ." (TA3 k začínajúcej prezidentskej kampani v Rusku.)