Ukrajina má za sebou prezidentské voľby, ktoré rozhodli o „zmene zmeny.“ Hoci medzinárodní pozorovatelia tvrdia, že prebehli slobodne, nemožno ignorovať fakt, že takéto hodnotenie je opodstatnené iba vtedy, ak ho vynásobíme „ukrajinskou konštantou“.

Nepochybne ukrajinské voľby nesprevádzali také manipulácie, ako sa to dialo v roku 2004 a diali sa v podstatne slobodnejšej atmosfére ako pred piatimi rokmi. Podivné zmeny vo volebnom zákonodarstve v čase tesne pred voľbami a dokonca aj v období medzi dvoma kolami volieb, ktoré iniciovala parlamentná väčšina okolo odchádzajúceho prezidenta Viktora Juščenka a lídra (zatiaľ) opozičnej Strany regiónov. Je však faktom, že ukrajinskí politici tieto zmeny nezneužili v takom masovom meradle, ako sa väčšina pozorovateľov pred druhým kolom prezidentských volieb obávala. Napriek tomu sa však Juščenko svojím podpisom pod podobné zákony priblížil k politike svojho predchodcu Leonida Kučmu.

Zároveň však konštantným zostáva to, že minimálne na miestnej alebo regionálnej úrovni predstavitelia moci úplne nerezignovali na používanie takých metód, akými sú zastrašovanie štátnych a verejných zamestnancov, ale aj priame falšovanie voličských zoznamov a viacnásobné hlasovanie. Nový Majdan, ktorým sa vyhrážala neúspešná kandidátka na post hlavy štátu Julia Tymošenková, sa však zrejme konať nebude. Hoci sa jej podarilo oproti prvému kolu volieb zmobilizovať značný počet voličov, stalo sa to iba preto, lebo v porovnaní s víťazom Viktorom Janukovyčom predstavovala „menšie zlo.“ Tymošenková a Janukovyč nepredstavujú politikov, ktorí by do ukrajinskej politiky boli schopní priniesť pozitívne ciele a hodnoty. Pritom práve najviac sklamaní a unavení politikou sú Tymošenkovej voliči zo západných a centrálnych oblastí Ukrajiny, t.j. voliči s najväčším potenciálom nezávislej občianskej participácie. Navyše o „nový Majdan“ nemá záujem ani zahraničie, ale Tymošenková so svojimi autoritatívnymi sklonmi nemôže počítať ani s podporou domácich mimovládnych organizácií a jej povolebné mlčanie prezrádza, že ani vo vlastnom bloku cesta konfrontácie nemá absolútnu podporu. Ak sa bezprostredne po voľbách vyjadrovala, že Janukovyča ako prezidenta neuzná „nikdy“, už v utorok 9. februára 2010 pripustila takúto možnosť v prípade rozhodnutia súdu.

Prezidentské voľby potvrdili notoricky známu skutočnosť, že Ukrajina zostáva rozdelenou krajinou. Pritom rozdiely medzi „modrými“ a „oranžovými“ regiónmi majú dlhodobý charakter a majú kultúrny, ba dokonca v niektorých aspektoch až civilizačný charakter. Napriek tomu, že regionálna podpora oboch politických táborov je konštantná a ak sa aj Janukovyčovi v prvom kole podarilo „prefarbiť“ oranžové Zakarpatsko na modro, v druhom kole aj napriek enormnému úsiliu a pomoci Juščenkovho blízkeho spolupracovníka Viktora Balohu v tomto regióne vyhrala s tesnou väčšinou Tymošenková. Napriek tomu však regionálne rozštiepenie nie je natoľko drastické ako pred piatimi rokmi. Hoci Janukovyč naďalej zásadné prejavy prednáša po rusky a sľubuje zavedenie ruštiny ako druhého štátneho jazyka, tento bod svojho programu neprezentuje s takou naliehavosťou, ako svoj ekonomický program. V mnohých regiónoch na západe a v strede Ukrajiny Janukovyčova Strana regiónov Ukrajiny zaznamenala značné úspechy. Aj preto táto strana do značnej miery „ukrajinizovala“, minimálne po jazykovej stránke, svoju agendu. Ani podpora „regionálov“ vo východných a južných oblastiach však už nie je natoľko jednomyseľnou ako v minulosti. Navyše tradičný stereotyp rozštiepenej krajiny narušil úspech tretieho kandidáta v poradí Serhija Tyhypka, ktorý zaznamenal značné úspechy po celej krajine a ktorý tak má potenciál stať sa po budúcich prezidentských voľbách politikom, ktorý Ukrajinu dokáže zjednotiť. Voľby teda preukázali, že aj „ukrajinská konštanta,“ na ktorú sme si už zvykli, sa môže meniť, aj keď tie zmeny postupujú neraz pomaly a pre obyvateľov západnej a strednej Európy aj nečitateľne. Katastrofálne zlyhanie odstupujúceho prezidenta Juščenka zas potvrdilo inú, univerzálnu konštantu. Revolucionárov neporazí nikto, ak neporazia samých seba tým, že sa spreneveria vlastným ideálom.

Hoci ani v roku 2004 Juščenkovo víťazstvo nebolo natoľko presvedčivé, ako by jeho priaznivci želali, v tohtoročných voľbách ani jeden kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu a novinkou je aj rekordný počet hlasov voličov, ktorí zaškrtli tretiu možnosť a nepodporili tak žiadneho kandidáta. Tento výsledok preukázal, že konfrontačný štýl politiky, v duchu ktorého „víťaz berie všetko“ nie je pre Ukrajinu vhodný. Napriek tomu, že počet ľudí, sklamaných z demokracie a ochotných akceptovať autoritatívne riešenia, na Ukrajine rastie, žiaden zo súčasných lídrov by nebol schopný získať monopolnú moc pokojnou cestou. Preto pokračovanie v politickej konfrontácii by sa pre Ukrajinu mohlo skončiť katastrofou, ktorá by ju vrátila späť o mnoho rokov. Výsledok volieb je teda pre ukrajinské elity signálom, aby sa dohodli minimálne na definovaní pravidiel hry. Je však otázkou, do akej miery sú súčasní ukrajinskí lídri vzhľadom na svoju minulosť a mentálne predpoklady schopní túto výzvu pochopiť.

Nasledujúce dni a týždne budú mať pre Ukrajinu rozhodujúci význam. Ak sa podarí uskutočniť ústavnú a pokojnú zmenu na najvyššom poste krajiny, bude to v konečnom dôsledku znamenať úspech „oranžovej revolúcie“ aj napriek tomu, že jej hlavní aktéri tento zápas prehrali. Tento úspech si uvedomujú aj niekdajší porazení a súčasní víťazi, keď novozvolený prezident Viktor Janukovyč varoval Tymošenkovú pred novým „Majdanom“ slovami, že práve ona sa môže stať „katom oranžovej revolúcie.“ Nenásilná a ústavná zmena moci však bude aj pozitívnym signálom pre región bývalého ZSSR o tom, že aj v tomto priestore je možná demokracia.

Ukrajinské voľby sú však aj výzvou pre Európsku úniu, ktorá má šancu využiť svoju „mäkkú moc“, ale aj konkrétny „tvrdý“ politický a ekonomický vplyv v regióne na to, aby práve takýto priebeh zmeny presadila a podporila. Bude však musieť vykázať väčšiu invenciu, ako je Východné partnerstvo či ostentatívne dávaná najavo únava z Ukrajiny a prísť s reálnou ponukou, ktorá bude pre Ukrajinu čitateľná. Týka sa to napr. zrušenia vízovej povinnosti. Tesne pred druhým kolom prezidentských volieb sa v ukrajinskom parlamente oficiálne ocitol návrh zákona, ktorý opätovne zavádza vízovú povinnosť pre občanov EÚ a USA, Ukrajincami jednostranne zrušenú v roku 2005. Otázka víz nadobúda vo vzájomných vzťahoch symbolický význam a môže predstavovať definitívny zlom v očakávaniach Ukrajincov od EÚ. To by však mohlo znamenať aj definitívny koniec nádejí na demokratický vývoj v tejto krajine.

Autor je politológ. Počas ukrajinských prezidentských volieb pôsobil ako medzinárodný pozorovateľ

Súvisiace články:

• Vzbura v Chersone