V ten večer roku 1940, keď sa nad Londýnom rozľahla mohutná protilietadlová streľba, som sa nachádzal na Piccadily Circus a rýchlo som utekal schovať sa do Café Royal.

V dave, ktorý bol vnútri, vzbudzoval pozornosť dobre stavaný, slušne vyzerajúci, približne dvadsaťpäť ročný muž, ktorý ľuďom okolo seba vehementne ukazoval týždenník Peace News. Dal som sa s ním do rozhovoru, ktorý prebiehal asi takto:

Mladý muž: Ako vravím, na Vianoce bude všetkému koniec. Je evidentné, že uzavrieme kompromisný mier. V tomto Samuelovi Hoareovi úplne dôverujem. Uznávam, že je to neotesanec, ale Hoare je aspoň na našej strane. Dokiaľ sa nachádza v Madride, existuje šanca na dohodu.

Orwell: Ale načo sú v takom prípade dobré všetky tie prebiehajúce prípravy proti invázii: kryty všade naokolo, miestne dobrovoľnícke bojové útvary a tak podobne?

Mladý muž: Á, to znamená iba toľko, že sa pripravujú na potlačenie robotníkov, keď sem prídu Nemci. Predpokladám, že časť z nich je dostatočne bláznivá na to, aby sa pokúsila o odpor, ale Churchill s Nemcami si to s nimi veľmi rýchlo vybavia. Nebojte sa, nebude to trvať dlho.

Orwell: To naozaj chcete z vašich detí vychovať nacistov?

Mladý muž: Ale kdeže! Snáď si len nemyslíte, že Nemci majú v úmysle v tejto krajine podporovať fašizmus? Predsa si nevychovajú rasu bojovníkov, ktorí by sa obrátili proti nim. Budú z nás chcieť spraviť otrokov. Podporia akékoľvek pacifistické hnutie, ktoré sa im dostane pod ruku. Práve preto som pacifista. Podporia ľudí, ako som ja.

Orwell: A popravia ľudí ako som ja?

Mladý muž: To by naozaj nebolo milé.

Orwell: Prečo vlastne chcete za každú cenu prežiť?

Mladý muž: No predsa aby som mohol pokračovať vo svojej tvorbe!

Počas rozhovoru som sa dozvedel, že mladý muž bol maliarom, neviem či dobrým, či zlým, ale úprimne oddaným umeniu a ochotný žiť v chudobe, aby sa mu mohol venovať. Vzhľadom na to, že bol maliar, by pod nemeckou okupáciou trpel pravdepodobne menej ako spisovateľ alebo novinár. V každom prípade sa jeho úvaha opierala o nebezpečnú ilúziu, ktorá je dnes v krajinách, kde sa neetabloval totalitarizmus veľmi rozšírená.

Spočíva vo viere, že v diktatúre môže byť človek slobodný vnútorne. Pri pohľade na to, ako sa rôznym formám totalitarizmu po celom svete zjavne darí sa touto myšlienkou utešujú mnohí. Asi takto: v uliciach revú reproduktory, na strechách vejú zástavy, všade hliadkujú policajti so samopalmi a pohľad Vodcu z veľkého plagátu na vás metá hromy blesky ; ale tam hore, v podkroví, môžu tajní odporcovia režimu zapisovať svoje myšlienky celkom slobodne. Veľa ľudí úprimne verí, že práve takto to dnes funguje v Nemecku a iných diktatúrach.

Prečo je to chybná predstava? Nebudem rozoberať fakt, že moderné diktatúry v skutočnosti neponúkajú rovnaké možnosti úniku ako staré despotické režimy, ani to, že výchovné metódy totalitných systémov zrejme oslabujú túžbu po intelektuálnej slobode. Ale najhorším omylom je predstava ľudského tvora ako autonómneho jednotlivca. Tajná sloboda, ktorú si vraj môžeme užívať hoc aj v despotickom režime, je absurdná, pretože nie sme exkluzívnymi vlastníkmi našich myšlienok. Filozofi, spisovatelia, umelci aj vedci nielenže potrebujú publikum a povzbudenie, ale aj ustavičnú stimuláciu ostatnými. Je prakticky nemožné rozmýšľať mimo rozhovoru s niekým. Ak by bol Defoe naozaj žil na opustenom ostrove, v živote by nenapísal Robinsona Crusoea. Vlastne by ani nedostal chuť na písanie. Zrušiť slobodu prejavu znamená vysušiť prameň tvorivosti. Keby Nemci naozaj ovládli Anglicko, a aj keby ho Gestapo nechalo na pokoji, mladý muž z Café Royal by si veľmi rýchlo uvedomil, že jeho umenie začalo upadať. Keď sa Európa vymaní spod súčasného útlaku, budeme prekvapení, koľko málo naozaj hodnotných textov - akéhokoľvek žánru, dokonca aj intímnych denníkov – za ten čas v utajení diktatúr vznikne.