Euroskeptici, pre ktorých je kríza eurozóny neopakovateľnou príležitosťou obrátiť proces integrácie, sa niekedy radi skryjú za zástenu "politickej nemožnosti".

Tvrdia, že euro môže byť dobrou myšlienkou, ale na jeho záchranu sa už nedá nič urobiť. Riešenia, ktoré by mohli fungovať, sú vraj politicky nepriechodné. Prečo vôbec rokovať o eurobondoch či spoločnej hospodárskej vláde, ak je taký odpor aj proti úprave kompetencií a posilneniu dočasného eurovalu?

Neskúmajme teraz ich motívy. Pozrime sa radšej bližšie na ten "odpor". V skutočnosti sa skladá z niekoľkých skupín. Prvou sú euroskeptici, pre ktorých je prehlbovanie európskej integrácie červeným súknom – či už v ňom vidia "obmedzovanie národnej zvrchovanosti", alebo ju kritizujú z pozícií ekonomického liberalizmu. V skutočnosti je až prekvapujúce, ako sa tieto dva tábory prekrývajú.

Ak má byť cenou za zachovanie spoločnej meny hlbšia politická integrácia, je to cena privysoká. Ak vedie euroval a ďalšie navrhované opatrenia k federalizácii Európskej únie, treba ho odmietnuť. Politicky je táto skupina vo výraznej menšine. Zhodou okolností sa však vo viacerých štátoch (Fínsko, Holandsko, Nemecko, Slovensko) ocitla v situácii, keď mohla ratifikáciu zablokovať.

Druhý typ kritiky zaznieva najmä z bohatších krajín tzv. jadra Európy. Obávajú sa, že Európa smeruje k transferovej únii, v ktorej budú neprestajne "doplácať" na menej ekonomicky výkonnú či údajne menej zodpovednú perifériu. Bez ohľadu na to, že tento postoj vychádza z jednostranného pohľadu na príčiny krízy, neznamená zásadné odmietanie eurovalu a ďalších nástrojov. Kľúčové sú podmienky, za akých sú ochotní poskytnúť pôžičky, garancie či iné formy transferov.

Tretiu skupinu tvorí rôznorodá zmes kritikov efektívnosti eurovalu ako riešenia problémov eurozóny. Nepomohli by viac eurobondy? Nemala by sa pretvoriť Európska centrálna banka na veriteľa poslednej inštancie? Alebo vytvoriť iný rezervný fond?

Faktom však je, že my potrebujeme riešiť problémy tu a teraz. Kríza nepočká pol roka, kým dohodneme zmenu zmlúv, a ďalší rok na jej ratifikáciu. Posilnenie eurovalu (nik negarantuje, že bude posledné) a reforma pravidiel jeho fungovania sú jediným riešením na stole. Treba konať rýchlo – čo nám pripomínajú aj ostatné štáty sveta – a popri tom začať pracovať na posilnení únie hlbšou integráciou.

Je prirodzené, že tento proces obsahuje mnohé politické riziká. A nik negarantuje, že sa na nových pravidlách nakoniec dohodne všetkých 27 členských krajín EÚ či sedemnásť v eurozóne. Dokonca je to nepravdepodobné. Bolo by však naivné myslieť si, že sa bude čakať na posledného.

Európska únia funguje v istom zmysle ako elitný klub. Na členstvo v ňom musíte mať – politicky aj ekonomicky. Ale jej história ukazuje, že ak je dostatočná vôľa k spolupráci, na členské môžete dostať zľavu. Ak však robíte bezdôvodné problémy, pozvánku na ďalšie stretnutie nečakajte. Koniec koncov, politika je umením možného.

Text vyšiel aj denníku Pravda