Minulý víkend som náhodou čítala článok v rakúskom bulvárnom časopise. Uvádzalo sa v ňom, aké honoráre sa platia slávnym ľuďom za rôzne vystúpenia. Článok konštatoval, že rakúske hviezdy sú podstatne lacnejšie ako zahraničné. Kým Lady Gaga, napríklad, zaplatíme za vystúpenie milión euro, rakúska DJ nám bude celý večer hrať za tristo. S poznámkou, že jej cena stúpla, odkedy sa jej nedávno narodilo dieťa.

Ak pozveme speváka, aby nám zaspieval, musíme, samozrejme, počítať s tým, že mu za jeho profesionálne vykonanú prácu budeme musieť zaplatiť. Speváci spievajú, moderátori moderujú a DJ hrajú, samozrejme, za peniaze. Podobne, ako za peniaze baletky tancujú, automechanici opravujú autá, učitelia učia a lekári liečia. Každý robíme svoju prácu (aj?) za peniaze. Niektorým slávnym ľuďom, písalo sa však v článku, môžeme  zaplatiť za číru prítomnosť. Napríklad takej Ornelle Mutii za prítomnosť na nejakom evente (pretože Ornellu Mutii možno iste pozvať len na event) zaplatíme pol milióna euro.

 Nemám v úmysle poburovať sa nad vysokými honorármi zahraničných umelcov. Každý vie, že taká Madonna nespieva zadarmo. Skôr sme nad štrúdľou v innsbruckej kaviarni Kröll, kde sa spomínaný časopis povaľoval na stole, premýšľali, koľko by sme si za prítomnosť nechali zaplatiť my. Predstavovali sme si, že by nás niekto jednoducho chcel mať na svojej oslave narodenín. Za koľko by sme išli na oslavu narodenín niekoho, koho vôbec nepoznáme, kto pre nás nie je nijako zaujímavý, na oslavu, na ktorej by sme museli len byť? Alebo, koľko by sme si nechali zaplatiť za osobné stretnutie? Niekto by sa chcel so mnou porozprávať o niečom, čo ja viem a on nie. Pri večeri. Koľko by som si za takú večeru nechala zaplatiť?

 Rôzne inštitúcie organizujú občas semináre, na ktorých sa podáva občerstvenie a pred občerstvením, po občerstvení alebo počas občerstvenia sa niečo prednáša. Téma prednášky závisí od typu inštitúcie a publika, od účinku nového typu antidepresíva po výhody nového bankového produktu. Ak sa takýchto podujatí zúčastníme, väčšinou je to za cenu skonzumovaného jedla.

 Nakoniec sme sa ešte zamysleli nad tým, koľko by sme boli ochotní zaplatiť za stretnutie niekomu, koho skutočne stretnúť chceme. V rozhlase vysielali kedysi súťaž, v ktorej sa dala vyhrať večera s niekým slávnym. Predstavujem si, aké by bolo večerať s takým Karlom Gottom. Predstavujem si, aké je pri večeri trápne ticho a ako sa zo všetkých síl snažím vymyslieť tému rozhovoru. Lebo takému Karlovi Gottovi by som nemohla pri večeri rozprávať, čo sa mi dnes stalo v práci.

 Každý má ale niekoho, koho by skutočne stretol rád. Je to jedna zo starých otázok: Koho by sme chceli stretnúť, keby sme mohli? Ja by som, napríklad, rada stretla Franza Kafku. Alebo takého majstra Jána Husa, ktorý dnes, mimochodom, slávi výročie svojho upálenia. Napriek tomu však váham, čo by som sa Kafku, keby na to prišlo, skutočne opýtala. Sedeli by sme naproti sebe, Kafka, z toho, čo sa o ňom píše, by toho asi veľa nenarozprával. Akú otázku by som mu položila? Čo vás, pán Kafka, priviedlo k písaniu? Čo by som sa opýtala Jána Husa?

Aké to bolo, majstre, na hranici? Keď tak nad tým premýšľam, pre Jána Husa by som mala otázku: Čo si, majstre, myslíte o odvolaní arcibiskupa Bezáka? 

 V podstate som ale rada, že to nejde. Vyhnem sa úpornému vymýšľaniu otázok a môžem večerať, s kým chcem. Zadarmo.