Je paradoxom súčasnosti, že veta "eurozónu čaká osudových pár dní" znie ako to najotrepanejšie klišé. Lenže ako inak to nazvať: opakované voľby v Grécku, španielsku žiadosť o pomoc, tá cyperská čaká za rohom, a blížiaci sa summit Európskej únie. Ďalší "osudový".

V štvrtok prebehla v Bratislave prezentácia štúdie o scenároch vývoja eurozóny, ktorú dala vypracovať nemecká Nadácia Friedricha Eberta. Text hovorí o štyroch variantoch vývoja eurozóny – potácanie sa krízou ako doteraz, postupný rozpad, vytvorenie užšej uzavretej skupiny hlbšie integrovaných štátov, vznik fiškálnej a politickej únie z celej eurozóny, ktorá by bola otvorená aj ostatným členským krajinám EÚ.

Zo strednodobého hľadiska však z križovatky, na ktorej stojí eurozóna a sekundárne aj únia ako taká, vedú len dve cesty. Na jednej sa môžeme potácať krízou podobne ako dosiaľ. Stále nákladnejšie, politicky i ekonomicky, budeme hasiť jej dôsledky, no kúpený čas nevyužijeme na dohodu o riešení jej príčin. Skôr či neskôr dospejeme do bodu, v ktorom sa spustí dezintegrácia. V niektorých aspektoch sme ho už dosiahli – bankový sektor sa začína rozpadať, na politickej scéne napreduje populistický nacionalizmus.

Najpravdepodobnejší výsledok dezintegrácie nebude návrat "k Európe suverénnych štátov a slobodného trhu“, o ktorom snívajú viacerí euroskeptici a ekonomickí liberáli (o to viac, že ich sen je ahistorickou fikciou), ale Európa niekoľkých vrstiev v strede so skupinkou hlbšie integrovaných krajín okolo Nemecka.

Druhá cesta vedie mínovým poľom politických nástrah a legislatívnych prekážok. Kdesi na jej konci – a ten by mal byť rozhodne bližšie, ako si predstavuje súčasná nemecká vláda – nás čaká pevnejšie previazaná a hlbšie integrovaná únia. Tvorili by ju v ideálnom prípade všetci členovia eurozóny a bola by otvorená ostatným. Politický celok, ktorý by sme mohli nazvať federáciou.

Samozrejme, ťažko očakávať, že sa budúcotýždňový summit zrazu pretvorí na akési ústavodarné zhromaždenie, ktoré nám predloží inštitúcie a pravidlá takéhoto celku na zlatej tácke. Cesta k nemu je dlhšia, zahŕňa komplikovaný proces zmeny základných zmlúv EÚ. A možno aj rozhodnutie niektorej z krajín, že do takéhoto celku nechce patriť.

Napriek tomu sú veľké očakávania o nadchádzajúcom summite oprávnené. Európa na spomínanú cestu nevykročí bez prvého veľkého kroku. Tým by mala byť jasná dohoda lídrov na nástrojoch riešiacich tri zásadné problémy eurozóny.

Skutočná banková únia umožní reštrukturalizáciu a účinnú reguláciu európskeho bankového sektora. Druhým je nástroj, ktorý štátom, najmä periférnym, zníži cenu refinancovania dlhu – prebranie spoločnej zodpovednosti za verejné dlhy sa stane jeho súčasťou. A nakoniec potrebujeme hodnoverné inštrumenty na posilnenie súdržnosti v eurozóne a vyrovnanie štrukturálnych rozdielov, ktoré ju trhajú napoly.
Čokoľvek menej bude prešľapovaním na mieste. A to je veľmi zlá stratégia, keď sa pod vami prepadáva zem.

Text vychádza aj v denníku Pravda