V Bratislave skončil medzinárodný festival poézie Ars Poetica. Zhodou okolností začal v deň, keď sa vo Veľkej Británii uskutočnil National Poetry Day (Národný deň poézie), ktorý patrí k najväčším festivalom poézie na svete.

Denník The Guardian si pri tejto príležitosti všimol, že zo 168 udalostí venovaných počas sviatku poézii sa iba desať týkalo tvorby z čias pred uverejnením rozsiahlej básne The Waste Land (Pustatina) anglo-amerického básnika Thomasa Stearna Eliota. Pustatina vyšla na jeseň 1922 v revue Criterion a radikálne zmenila svet poézie.

Sedem rokov predtým sa básnik Ezra Pound, ktorý odporučil uverejniť prvú Eliotovu báseň v medzinárodnom časopise Poetry, snažil ešte cestou po francúzskom juhozápade pochopiť vnútorný rytmus starookcitánskej poézie trubadúrov. Podľa autora Cantos mal súvisieť so špecifickým podnebím úpätia Pyrenejí a silných vetrov, ktoré v týchto miestach dujú.

Profesor Martin Procházka z Karlovej univerzity by sa pokojne mohol uchádzať o miesto na zozname Guardianu.Vo svojej prednáške o vzťahu poézie a Prírody sa  aj on  „opovážil“ hovoriť o starej poézii, dokonca z 19. storočia, poézii romantikov, ktorí netušili, že ich Pustatina jedného dňa zosmiešni.

Nedozvedeli sme sa síce, či je Príroda matkou metafory, či poézia existuje iba v jazyku, alebo je prítomná autonómne vo svete, ktorý nás obklopuje a nevieme nič o hermetických snahách interiorizácie Prírody, ktorá výrazne ovládala nemeckú a anglickú romantickú školu. No aspoň na chvíľu sa priestory starého evanjelického lýcea premenili na útočisko pred slamom a poetickou zábavou, pred „experimentálnymi“ veršíkmi poetov pracujúcich s telefónnymi zoznamami a Morgensternom, pred zástupom z Pustatiny, ktorý je fascinovaný čoraz bezduchejším jazykom.

A pritom aj keď poézia bola najstaršou formou teológie a prírodnej mágie, dokázali sme prekonať neznesiteľný pátos hyperartikulácie a akademizmus oficiálnych veršovníkov. Nenapísal predsa Alexander Blok s radosťou „a potom sa objavilo veselé meno Puškin“? A dokázali sme sa vďaka  nej vrátiť k nevinnosti, obchádzajúc nutkanie byť vznešenými a všeobjímajúcimi, keď nás Rilke naučil, že „keď už nie je o čom písať, vždy sa môžeme vrátiť k detstvu.“

Na rozdiel od výtvarného alebo dramatických umení sa poetická zručnosť neprednáša na žiadnej zo svetových univerzít. Samozrejme, že si môžete kúpiť účasť na „kurze tvorivého písania“, o ktorom v poslednom vydaní Romboidu vtipne písal Peter Bilý, no nikto vám nezaručí, že ovládnete petrarkovský sonnet alebo alexandrín, v ktorom písal Paul Valéry.

O poézii sa mlčí alebo ju stále chceme niečím sprevádzať, akoby sme sa báli slova a cappella. A pritom najnovšie zvukové rekonštrukcie babylónskej a starogréckej  poézie ukazujú, že k poézii sa nemusíme správať ako k dieťaťu, ktoré sa chce rozbehnúť cez cestu. A nemusíme sa ani prispôsobovať klesajúcemu prahu pozornosti čitateľa. Lebo poézia má všetky prostriedky nato, aby neskončila ako spravodajstvo - v toxickom kokteili zábavy a spektáklu, ktoré nás ma rozptýliť. Ale od čoho?  

Text vychádza aj v denníku Pravda  

Súvisiace články:

• Práca básne