10 mája 2010 majiteľov akcií Société générale upokojila nová injekcia 750 miliárd dolárov do kotla špekulácií - ich kurz poskočil o 23,89%. V ten istý deň francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ohlásil, že výnimočnú pomoc pre rodiny v ťažkej životnej situácii vo výške 150 eur nebude možné kvôli rozpočtovým reštrikciám ďalej vyplácať. Každá nová kríza posilňuje pocit, že politická moc sa chová podľa nálad akcionárov. Poslanci akurát periodicky obyvateľstvo vyzývajú k tomu, aby zvolilo strany, ktoré pre ich neškodnosť vyselektovali «trhy».

Akékoľvek odvolávanie sa na verejné blaho je čím ďalej tým častejšie podryté podozrením z neplnenia si povinností. Keď Barack Obama vyhrešil Goldman Sachs, aby lepšie odôvodnil zavedenie nových pravidiel na finančnom trhu, republikáni okamžite zverejnili televízny spot, ktorý zhrnul zoznam darov, ktoré prezident a jeho politickí priatelia dostali od « Firmy » vo voľbách 2008 : « Demokrati : 4,5 millióna dolárov. Republikáni : 1,5 milióna dolárov. Politici, ktorí útočia na finančný priemysel, zároveň prijímajú milióny, ktoré im platí Wall Street. » Keď britskí konzervatívci v mene ochrany rozpočtov chudobných rodín odmietli zavedenie minimálnej ceny alkoholu, labouristi zareagovali, že je to skôr v záujme majiteľov supermarketov, ktorí boli proti tomuto opatreniu, odkedy začali na nízku cenu alkoholu k sebe lákať mladistvých, očarených faktom, že pivo môže byť lacnejšie ako voda. A napokon, keď Nicolas Sarkozy zrušil na verejnoprávnych televíznych staniciach reklamu, každý vytušil zisky, ktoré zo situácie vyplynú pre súkromné televízie jeho priateľov Vincenta Bollorého, Martina Bouyguesa atď., zbavené konkurencie na reklamnom trhu.

Tieto podozrenia nie su nové. Lenže hláška « však tak je to odjakživa » zľahčuje množstvo škandalóznych skutočností, s ktorými sa zmierujeme. Áno, v roku 1887 zať francúzskeho prezidenta Julesa Grévyho zneužíval svoje rodinné styky na obchod so štátnymi vyznamenaniami ; na počiatku minulého storočia Standard Oil diktovala čo chcela mnohým americkým guvernérom. A čo sa finančnej diktatúry týka, už od roku 1924 je reč o « každodennom plebiscite nositeľov poukážok » (vtedajších veriteľov štátneho dlhu), iné to označenie pre francúzsku « stenu peňazí ». Ale postupom času zákony upravili pôsobenie kapitálu v politickom živote. Dokonca aj v Spojených Štátoch : počas « éry progresistov » (1880-1920) a po škandále Watergate (1974), vždy v dôsledku politickej mobilizácie. Vo Francúzsku sa finančný svet dostal pod kontrolu po Oslobodení. Skrátka, « existovalo to odjakživa », ale dalo sa to aj zmeniť.

A opäť zmeniť… tentokrát opačným smerom. Už 30 januára 1976 Najvyšší Súd Spojených Štátov vyhlásil za neplatné niektoré z kľúčových ustanovení, ktoré obmedzovali úlohu peňazí v politike, odhlasovaných Kongresom (prípad Buckley proti Valeo). Aký bol motív sudcov ? « Sloboda prejavu nemôže závisieť od finančnej schopnosti jednotlivca angažovať sa vo verejnej rozprave. » Inak povedané : upraviť výdaje sa rovná potlačiť prejav… V januári minulého roka bol tento rozsudok interpretovaný tak zoširoka, že firmám bolo umožnené míňať koľko len chcú v kampani za alebo proti hocijakému kandidátovi. A inde ? Za posledných dvadsať rokov, či už ide o bývalých sovietskych aparátčikov, ktorí sa premenili na priemyselných oligarchov, o čínskych zamestnávateľov, ktorým v štruktúrach Komunistickej strany prináleží privilegované miesto, o európskych premiérov, ministrov či poslancov, ktorí sa podľa amerického modelu pripravujú na vlastnú « konverziu » do súkromného sektora, alebo o iránskych klerikov či pakistanských vojakov opojených biznisomⁱ, zo sklonu ku korupcii sa znovu stal systém. Ohýba politický život na celom svete.

Na jar roku 1996, na sklonku biedneho prvého volebného obdobia, pripravoval prezident William Clinton kampaň za svoje znovuzvolenie. Potreboval peniaze. A tak najštedrejším sponzorom demokratickej strany ponúkol stráviť noc v Bielom dome, napríklad « v Lincolnovej izbe ». Kedže spojiť svoj spánok s « Veľkým osloboditeľom » nebolo v dosahu najmenších peňaženiek a ani nutne nepatrilo medzi tajné priania tých najväčších, do dražby sa dostali ďalšie maškrty. Ako « posedenie pri káve » s prezidentom Spojených Štátov, v Bielom dome. A tak sa potenciálni sponzori demokratickej strany v skupinách stretávali s členmi exekutívy, ktorí mali na starosti reguláciu ich aktivít. Lanny Davis, hovorca prezidenta Clintona, s rukou na srdci vysvetľoval, že išlo o to, aby « členovia regulačných agentúr lepšie spoznali problematiku dotyčných priemyselných odvetvíⁱⁱ. » Možno práve jedno z týchto « pracovných posedení pri káve » v konečnom dôsledku stálo svetové hospodárstvo tisícky miliárd dolárov, podporilo rozlet štátnych dlhov, a spôsobilo stratu desiatok miliónov pracovných miest.

Teda, 13 mája 1996 sa v Bielom dome konalo deväťdesiat minútové stretnutie medzi hlavnými bankármi Spojených Štátov a hlavnými členmi americkej administratívy. Po boku prezidenta Clintona sedeli minister financií, Robert Rubin, jeho zástupca pre menové záležitosti, John Hawke, a zodpovedný za reguláciu bánk, Eugene Ludwig. Náhodou prozreteľnosti sa stretnutia zúčastnil aj Marvin Rosen, pokladník demokratickej strany. Podľa Ludwigovho hovorcu, « bankári diskutovali o budúcej legislatíve, vrátane nápadov, ktoré by umožnili prelomiť bariéru medzi bankami a ostatnými finančnými inštitúciamiⁱⁱⁱ. »

Ako poučenie z burzového krachu z roku 1929 zakázal New Deal bankám financovaným vkladmi obyvateľstva neuvážene riskovať peniaze ich klientov, čo donútilo štát zachraňovať tieto inštitúcie z obavy, že by ich bankrot zruinoval ich početných vkladateľov. Prezidentom Franklinom Rooseveltom v roku 1933 podpísaný a v roku 1996 stále platný zákon (Glass Steagall) sa priečil bankárom, ktorí tiež chceli ťažiť zo zázrakov « novej ekonomiky ». « Pracovné posedenie pri káve » to šéfovi americkej exekutívy pripomenulo v momente, keď sa snažil od bánk získať peniaze na svoje znovuzvolenie.

Pár týždňov po stretnutí v Bielom dome vyšlo tlačové oznámenie o ministerstvom financií pripravovanom legislatívnom balíčku, « ktorý zreviduje bankové pravidlá zavedené pred šiestimi desaťročiami, a bankám umožní venovať sa poisťovníctvu, investičnému a finančnému bankovníctvu^iv. » Pokračovanie pozná každý. Zrušenie zákona Steagall v 1999 podpísal aj vďaka volebným fondom v roku 1996 znovuzvolený prezident Clinton^v. Roznietilo špekulatívnu orgiu rokov 2000 (stále väčšia sofistikovanosť finančných produktov, hypotekárnych úverov typu subprime atď.) a priblížilo hospodársky krach zo septembra 2008.

Pravdu povediac « pracovné posedenie pri káve » z 1996 (celkovo sa ich v tom období a na tom istom mieste odohralo tri sto) len potvrdilo narastajúci tlak finančných záujmov. Zákon Glass Steagall totiž v súlade s liberálnou ideológiou a s vôľou « mecenášov » pochoval Kongres s republikánskou väčšinou, ktorú tiež pokropili doláre bánk. A čo sa Clintonovej administratívy týka, či už by sa « pracovné posedenia pri káve » konali alebo nie, určite by vôli Wall Street dlho neodolávala, veď jej minister financií Rubin bol bývalým šéfom Goldman Sachs. Rovnako ako Henry Paulson, šéf americkej centrálnej banky v momente krachu v septembri 2008. Po tom, ako nechal zaniknúť Bear Stearns a Merryl Lynch – dvoch konkurentov Goldman Sachs – Paulson zachránil American Insurance Group (AIG), poisťovňu, ktorej bankrot by zasiahol jej najväčšieho veriteľa… Goldman Sachs.

Prečo obyvateľstvo, ktorého väčšinu netvoria boháči, akceptuje, aby jeho volení predstavitelia prioritne uspokojovali požiadavky priemyselníkov, komerčných právnikov, bankárov až do takej miery, že politika konsoliduje ekonomické mocenské vzťahy namiesto toho, aby sa im postavili v mene demokratickej legitimity ? Prečo sa boháči cítia oprávnení vystatovať sa vlastným bohatstvom, keď sú zvolení ? A vyhlasovať, že všeobecný záujem si vyžaduje uspokojovanie partikulárnych záujmov týchto privilegovaných tried, ktoré jediné majú moc konať (investovať) alebo zabrániť (delokalizovať), a ktoré preto neustále treba lákať (« upokojiť trhy ») alebo si udržať (logika daňových výhod) ?

Podobné otázky odkazujú na prípad Talianska. V tejto krajine sa jeden z najbohatších mužov sveta nestal členom existujúcej strany v nádeji, že ju ovplyvní, vytvoril si vlastnú stranu, Forza Italia, za účelom ochrany svojich obchodných záujmov. Denník La Repubblica 23 novembra 2009 zostavil zoznam osemnástich zákonov, ktoré od roku 2009 podporili obchodnú ríšu Silvia Berlusconiho, alebo mu pomohli vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Minister spravodlivosti Kostariky Francisco Dall’Anase už varuje pred ďalšou etapou, kedy bude štát nielen pod kuratelou bánk, ale aj v službách organizovaného zločinu : « Drogové kartely sa zmocnia politických strán, zafinancujú volebné kampane a potom sa zmocnia exekutívy^vi. »

Ozaj, aký dopad malo ďalšie z odhalení denníka La Reppublica na volebný osud talianskej pravice ? Súdiac podľa jej víťazstva v marcových regionálnych voľbách žiadny. Akokeby bežné porušenia verejnej etiky odstránili citlivosť obyvateľstva na korupciu politického života. Načo sa pohoršovať, keď sa zvolení zástupcovia predbiehajú v plnení prianí nových oligarchov – alebo sa snažia im vyrovnať v objeme príjmov ? « Chudobní finančne neprispievajú politickým stranám, vcelku presne postrehol bývalý republikánsky kandidát na prezidenta John McCain. Stal sa z neho lobista finančného priemyslu.

Len za jediný mesiac po tom, ako odišiel z Bieleho domu, zarobil Clinton viac ako za päťdesiat tri predchádzajúcich rokov dokopy. Goldman Sachs mu za štyri prejavy zaplatila 650 000 dolárov. Za jediný prejav vo Francúzsku dostal 250 000 dolárov ; tentokrát zaplatila Citigroup. V poslednom roku druhého volebného obdobia Clintonovci priznali celkové príjmy 357 000 dolárov ; medzi 2001 a 2007, sa vyšplhali na 109 miliónov dolárov. Dnes sa sláva a počas politickej kariéry nadobudnuté kontakty speňažujú hlavne po jej ukončení. Miesto v dozornej rade súkromných podnikov, alebo ako poradca banky sú výhodnou náhradou za práve ukončený mandát v službách verejnosti. Veď či vládnuť neznamená predvídať ?

Prechod z verejnej služby do súkromného sektora nemožno vysvetliť len potrebou ostať doživotným členom oligarchie. Súkromné spoločnosti, medzinárodné finančné inštitúcie a na korporácie napojené mimovládky sa stali centrami moci a intelektuálnej hegemónie, niekedy viac ako samotný štát. Prestíž sveta financií ako aj túžba po zlatej budúcnosti mnohých absolventov Ecole nationale d’administration (ENA), Ecole normale supérieure (ENS) alebo Polytechnique zviedli z cesty pôvodného povolania mnohých služobníkov verejného záujmu. Absolvent ENA a ENS, bývalý premiér Alain Juppé sa priznal, že bol vystavený podobnému pokušeniu : « Boli sme fascinovaní, prepáčte, ale aj médiá. Golden boys, veď to bolo ohromné ! Mladí ľudia, ktorí došli do Londýna, sadli si za počítač a v okamihu premiestňovali miliardy dolárov, a ktorí každý mesiac zarábali stovky miliónov eur, všetci sme boli fascinovaní ! […] Aby som bol úplne čestný, nemôžem poprieť, že aj ja som si čas od času povedal : vidíš, keby si sa bol venoval tomuto, možno by si dnes bol v inej situácii^vii. »

Naopak, « žiadne výčitky » pre Yvesa Gallanda, bývalého francúzskeho ministra obchodu, ktorý sa stal výkonným riaditeľom Boeing France, konkurenta firmy Airbus. Rovnako výčitky svedomia neplatia pre Claru Gaymardovú, manželku Hervého Gaymarda, bývalého ministra hospodárstva, financií a priemyslu : z úradníčky na ministerstve financií sa stala putujúca ambasádorka pre medzinárodné investície, a potom šéfka General Electric France. Čisté svedomie má aj Christine Albanel, ktorá bola tri roky ministerkou kultúry a komunikácie. Od apríla 2010 riadi odbor komunikácie… ale spoločnosti France Télécom.

Polovica bývalých amerických senátorov sa stáva lobistami, často v službách podnikov, pre ktoré vypracovali predpisy. Rovnako to platí o 283 bývalých členoch Clintonovej administratívy a o 310 bývalých členoch Bushovej administratívy. V Spojených Štátoch sa ročný obrat lobistických firiem odhaduje na 8 miliárd dolárov. Obrovská suma ale aj výnimočný výkon ! V roku 2003 sa napríklad podarilo znížiť zdanenie ziskov, ktoré v zahraničí realizovali Citigroup, JP. Morgan Chase, Morgan Stanley a Merril Lynch z 35% na 5,25%. Odmena pre lobistov : 8 500 000 dolárov. Daňová výhoda : 2 miliardy dolárov. Názov konkrétneho ustanovenia : « zákon pre vytváranie amerických pracovných príležitostí^viii »… « V moderných spoločnostiach, zhrnul Alain Minc, absolvent ENA, poradca (dobrovoľný) prezidenta Sarkozyho a (platený) niekoľkých veľkých francúzskych zamestnávateľov, je možné slúžiť všeobecnému záujmu aj inde ako v rámci štátu, napríklad mu možno slúžiť v podnikoch^ix. » Všeobecný záujem, o tom to celé je.

Príťažlivosť « podnikov » (a platov v nich) spustošila aj ľavicu. « Vysoká buržoázia sa obnovila v roku 1981, v momente keď sa k moci dostala ľavica, vysvetľoval v roku 2006 François Hollande, vtedy prvý tajomník Francúzskej Socialistickej Strany. […] Štátny aparát poskytol kapitalizmu jeho nových vodcov. […] Pochádzajúc z verejnej služby, stali sa z nich novozbohatlíci, ktorí sa ako rovní s rovnými bavili s politikmi, ktorý ich nominovali^x. » A ktorí boli v pokušení ich nasledovať.

Zlo sa im zdá o to menšie, že stále väčšia časť obyvateľstva prostredníctvom dôchodkových fondov, investičných fondov atď., niekedy nechtiac, svoj osud zviazala s finančným sektorom. Dnes je možné obhajovať banky a burzy a tváriť sa pritom, že ide o osud vdovy bez peňazí, či zamestnanca, ktorý nakúpil akcie, aby si prilepšil k platu alebo si zabezpečil dôchodok. V roku 2004 svoju volebnú kampaň bývalý prezident George W. Bush oprel presne o túto « triedu investorov. » Ako vysvetľoval denník Wall Street Journal : « Čím viac sú voliči akcionármi, tým viac podporujú republikánmi presadzované liberálne ekonomické politiky. [...] 58% Američanov má priame alebo nepriame investície na finančných trhoch, pred šiestimi rokmi to bolo 44%. A na všetkých úrovniach príjmov sa priami investori k republikánom hlásia vo väčšej miere ako tí, ktorí neinvestujú^xi. » Už rozumieme, prečo bolo Bushovým snom sprivatizovať dôchodky.

Pred mesiacom ekonóm Frédéric Lordon napísal, že « zotročené vlády sa proti finančníkom postavia len vtedy, keď na ne zaútočia priamo a v miere, ktorá sa im bude zdať netolerovateľná »^xii. Dosah opatrení, ktoré Nemecko, Francúzsko, Spojené Štáty, G 20 pripravujú proti špekulácii nám čoskoro napovedia, či každodenné ponižovanie štátov « trhmi » ako aj hnev ľudu rozdúchavaný cynizmom bankárov u vládcov, ktorí už majú dosť byť za lokajov, zobudí aspoň tú trochu dôstojnosti, ktorá im ešte zostala.

i Čítaj « L’argent », « L’empire économique des pasdarans », a « Mainmise des militaires sur les richesses du Pakistan », v Le Monde diplomatique, január 2009, február 2010 a január 2008.

ii Pozri « Guess Who’s Coming for Coffee ? », The Washington Post, Washington, 3 február 1997.

iii Ibid. 

iv Ibid. 

v Čítaj Thomas Ferguson, « Le trésor de guerre du président Clinton », Le Monde diplomatique, 1996.

vi Citované London Review of Books, Londýn, 25 február 2010.

vii Relácia « Parlons Net », France Info, 27 marec 2009.

viii Dan Eggen, « Lobbying pays », The Washington Post, 12 apríl 2009 

ix France Inter, 14 apríl 2010.

x François Hollande, Devoirs de vérité, Stock, Paríž, 2006, str. 159-161.

xi Claudia Deane a Dan Balz, « ‘Investor Class’ Gains Political Clout », The Wall Street Journal Europe, 28 október 2003.

xii « Les blogs du Diplo », 7 máj 2010, blog.mondediplo.net/2010-05-07-Crise-la-croisee-des-chemins