Ani dômyselné prestrojenie, ktoré prekonáva aj zmenu vizáže Ivana Lexu, nepomohlo bývalému lídrovi bosnianskych Srbov Radovanovi Karadžičovi uniknúť pred stíhaním za jeho zločiny. Chvalabohu, dodajme. Nedokážem pochopiť mentalitu ľudí, ktorí strojcu srebrenickej masakry považujú za národného hrdinu. No nedokážem prijať ani bohorovný prístup tých, ktorí redukujú zodpovednosť za balkánsku tragédiu na dva alebo tri symboly, ktorí poznajú odpovede ešte skôr, ako si začnú klásť otázky a ktorí svojím fanatizmom už dnes pripravujú pôdu pre nové konflikty.

Už pri spore o Kosovo slovinský filozof Slavoj Žižek trefne poznamenal, že nevidí dôvod, prečo bol uprednostnený albánsky nacionalizmus pred srbským alebo chorvátskym. Ani vojna v Bosne nemá jediného vinníka. Zatknutie Radovana Karadžiča je oprávneným, aj keď len čiastočným zadosťučinením pre obete vraždenia spred trinástich rokov, no vykrikovať, že zvíťazila spravodlivosť, môžu iba tí, ktorí chcú prehlušiť vlastné svedomie. Po vojne nie je dôležité nekrofilne vyratúvať mŕtvych na jednej či druhej strane, ale skôr priviesť ľudí k takému ucteniu si obetí, ktorí bude rešpektovať perspektívu jedných i druhých. Iba takýto prístup má nárok na humanistické zdôvodnenie. Ak pre jeden zločin zabudneme na iný, nie je to víťazstvo spravodlivosti, ale znovuzavedenie práva pomsty.
     Žiaľ, príliš veľa vojnových zločincov dnes behá na slobode. A ten najväčší ešte stále sedí v Bielom dome. Ako som sľúbil už pred troma rokmi na inom mieste, budem stále zodpovedným tohto sveta pripomínať Fallúdžu, najväčší zločin irackej vojny: vyvraždenie civilných obyvateľov vrátane žien a detí, zničenie 36 000 domov, 60 škôl, 65 mešít, zlynčovanie 15 lekárov, 4 zdravotných sestier a 35 pacientov tamojšej všeobecnej nemocnice. Podľa spoločného odhadu piatich medzinárodných humanitárnych organizácií zahynulo v dvoch ofenzívach v apríli a novembri 2004 viac ako šesťtisíc irackých civilistov. Najmä 8. november 2004 by sa mal do svetových dejín zapísať krvavými písmenami ako prvé gigantické vojnové barbarstvo 21. storočia. Zúrivé bombové útoky boli cielene vedené na obytné štvrte, z ktorých zostali len ruiny. Zdesený reportér New York Times opísal, že Američania strieľali na každého, kto sa objavil na ulici. Videl, ako vojaci strieľali na posádky sanitiek, ako zavraždili mladú ženu, ktorá vešala bielizeň, ako rakety padali na domy plné civilistov, ako zabíjali malé deti iba preto, lebo kričali od strachu. Agentúra Reuters zverejnila zábery, na ktorých boli mŕtvoly žien, detí a starcov ležiace na uliciach Fallúdže a roztrhané časti tiel. Fotograf Associated press opísal besnenie okupačnej armády takto: „Videl som, ako americké vrtuľníky strieľajú a zabíjajú ľudí, ktorí sa v panike a zúfalstve snažili preplávať rieku Eufrat. Videl som, ako nemilosrdne zastrelili päťčlennú rodinu. Videl som mŕtvoly na uliciach, krvácajúcich ranených. Nebolo nikoho, kto by im pomohol. Tanky prechádzali telá zranených Iračanov a vojaci strieľali aj na ľudí, ktorí držali nad hlavami biele vlajky alebo bielizeň na znamenie, že nechcú bojovať. A strieľali aj na tých, ktorí chceli pomôcť zraneným alebo odtiahnuť mŕtve telá z ulíc.“ Mŕtvych bolo toľko, že ich pochovávali na futbalových ihriskách.
     Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva Louise Arbourová vyjadrila odhodlanie vyšetriť „porušenie vojnových pravidiel, ktoré chránia vojnových civilistov“ a dostať vinníkov pred súd. Medzinárodný červený kríž žiadal o potrestanie všetkých, ktorí sa dopustili vojnových zločinov. Aj americká Asociácia humanitárnych pracovníkov požiadala Medziamerickú komisiu pre ľudské práva pri Organizácii amerických štátov, aby vyšetrila zločiny proti ľudskosti, ku ktorým vo Fallúdži dokázateľne prišlo. Napriek tomu sa NIČ nestalo. NIKTO nebol potrestaný, NIKTO nebol obvinený. Napriek tomu, že vinníci už boli pomenovaní. Zopakujme si ich: hlavný architekt irackej vojny Paul Wolfowitz, prezident George Bush, bývalý minister obrany Donald Rumsfeld, predseda Zboru náčelníkov generálnych štábov generál Richard Myers, brigádny generál Tommy Franks, brigádny generál Mark Kimmitt, generál Abdul Qadir Moha, plukovník Gary Brandl. NEZABUDNEME.
     Fallúdža patrí do radu najstrašnejších masakier, ktorých niť sa vinie od Guerniky cez Lidice, My Lai, Halabžu až k Srebrenici. Pripomína nám, že neľudskosť má veľa tvárí a potrestaním jedného vraha sa svet nestáva lepším. Pripomína nám, že sa musíme naučiť trestať zločin ako princíp a nie iba jednu z jeho podôb, ktorá náhodou prehrala mocenský zápas. Keď zatkli Radovana Karadžiča, ticho som si vydýchol. Ale keď ctihodní luhári, ktorí vládnu svetu, vyhlasujú víťazstvo spravodlivosti, nemám chuť oslavovať.