Viem, že vás je čoraz viac. Takých, čo, napríklad ako ja, volili v 98 SDK, proti Mečiarovi, takých, čo chceli, aby Smer nešiel do vlády so SNS a HZDS.

A takých, ktorí si niekedy, pred desiatimi rokmi,  mysleli, že liberálny stred  predstavuje  moderné hnutie, demokratické, proeurópske, ktoré privedie Slovensko k prosperite a pevne nás ukotví, povedané jazykom meštiakov, v slušnej spoločnosti. Mali sme na takéto úfania právo. Nie je nič zlé na túžbe, vymeniť obdobie mečiarovsko- siskárkej alfapolitiky za taký verejný život, kde rozhodujeme najviac ak o cyklistických trasách, alebo sa zabávame na cukrárenských výrobkoch, vydávaných za sochu Márie Terézie.

 Mnohí z nás  začali podnikať, lebo Slovensko a jeho kultúra nie je iba stajňa ľudových súborov, aj napriek tomu, že v zahraničí nás ministerskí úradníci stále vykresľujú ako Maťkov a Kubkov, zbierajúcich fujary. Vznikli firmy  v nových technológiách, jedny z najlepších programátorských štúdií na video hry, dobré vydavateľstvá, zaujímavé patenty, vysoko cenený priemyselný dizajn.  Výskum a veda získavajú reputáciu aj napriek chronickej nekompetentnosti ministrov školstva, súčasné slovenské umenie má väčší úspech vo Viedni, ako doma.

No politicky sa naša krajina podobá čoraz viac na to, čím bola v 90. rokoch. Niet podnikateľa, ktorý by nemusel niekomu vracať 20- 30 percent, z peňazí na budovanie zmysluplnej a ekologickej infraštruktúry sa kradnú peniaze na aquaparky a penzióny v tých najneuveriteľnejších lokalitách, regióny sa zmenili na feudálne léna, ktoré ovládajú miestni gubernátori a oligarchovia. Politické  strany sa stali rozsahom svojich finančných škandálov, nejasností, najvplyvnejšími organizovanými gangmi. Ich predstavitelia sa verejne obviňujú z krádeží, bez toho, aby niekde museli následne svedecky vypovedať.

Svoj vplyv na liberálnu pravicu stratil  aj tretí sektor, ktorý si myslel, že  dokáže moralizujúco pôsobiť na strany, ku ktorým má historické sympatie. Poníženie, aké zažil nedávno od Mikuláša Dzurindu, patrí k najvýraznejším porážkam občianskej spoločnosti. Zároveň je lekciou z toho, že priveľmi dobré vzťahy s politikmi, nevedú k ich polepšeniu, ale k nášmu prepadu.

Viem, že by ste chceli mať nejakú inú ľavicu, nejakú takú čo by bola asi ako SDKÚ z čias, keď ste sa za ňu nemuseli hanbiť. Alebo nejakú liberálnu stranu, ktorej predseda by namiesto neurotického  poúčania Grékov, plnil svoje predvolebné sľuby. Alebo by ste chceli žiť v krajine, kde sa kresťansko- demokratickí politici nebudú zaoberať gejským tanečným párom a skôr ich bude zaujímať, ako súvisí kresťanská viera v ľudskú dôstojnosť s 500 eurovými platmi učiteľov.

 Nič také tu nie je  a napriek tomu budete aj v ďalších voľbách voliť nie to čo chcete, ale to čo nechcete. Slovenská pravica aj ľavica inštrumentalizujú náš strach a obavy o osud našej vlasti už takmer štvrťstoročie. Všetko čo robia, ich nástenkové tendre, Osrblia, daňové úrady dokazuje, že na Slovensku je iba jedna politická strana- strana politikov, ktorá zvíťazila nad občanmi vo všetkých  voľbách.

 Text vyšiel v skrátenej podobe aj v denníku Pravda