V .týždni vyšiel článok o možnom páde slovenského knižného trhu v súvislosti s ohlasovaným krachom kníhkupectva Panta Rhei

Jeho auto Juraj Kušnierik sám hovorí, že jeho text tvoria predovšetkým subjektívne blogerské výkriky, nekladie si teda za cieľ opísať objektívnu pravdu. Článok však obsahuje niekoľko domnienok, ktoré, okrem toho, že sú subjektívnym názorom pána Kušnierika, zdieľa nemalá časť slovenskej populácie. A ktoré považujem za nebezpečné, či už knižný trh padne alebo nie.

 1. „Všade na svete sú spisovatelia, vydavatelia a kníhkupci, ktorí svoju prácu robia preto, že majú radi knihy, a všade na svete sú aj takí, ktorí to robia preto, lebo si tým chcú zarobiť na slušné živobytie.“ Hovorí Kušnierik.

 Odhliadnem teraz od toho, že ak si chce niekto zarobiť na slušné živobytie, sotva sa rozhodne stať sa spisovateľom, a to zvlášť (ale nie len) na Slovensku. Ak chce byť niekto bohatý, skôr sa stane bankárom, nie spisovateľom. Ale o tom potom. Oveľa nebezpečnejšia je polarizácia ľudí  pracujúcich v akomkoľvek povolaní na tých, ktorí to robia, lebo „ich to baví“, a takých, ktorí to robia „pre peniaze“. Napríklad pri debatách o platoch lekárov sa už stalo folklórom obviňovať lekárov, že pracujú len pre peniaze a chváliť tých, ktorí sú ochotní pracovať v zlých podmienkach pre vyšší cieľ. Za morálne sa považuje pracovať najlepšie zadarmo, bez nároku na odmenu, nesený nadšením a láskou k danej práci. (Spomína to aj Kušnierik, ktorý konštatuje, že „tu máme mnoho vynikajúcich prekladateľov, ktorí nám za málo peňazí prinášajú veľkú literatúru“.)

 Naopak chcieť za prácu odmenu sa považuje za mamonárstvo. Motivácie ľudského konania sú zložité a len veľmi zriedka (ak vôbec) celkom jednoznačné. Otázka, „prečo niečo robím“, má zmysel v psychoterapii, ale nie pri rozhodovaní o platovom ohodnotení. Vo verejných debatách sa vôbec nepočíta s človekom (hoci týchto ľudí je, odhadom, nemálo), ktorý svoju prácu síce robí rád, ale rovnako je nútený žiť, jesť, bývať, šatiť seba a možno aj deti, a v našom svete to už tak chodí, že ak toto všetko chce, potrebuje peniaze. Takí mnísi si svoj mníšsky život volia s vedomím, že sa vzdajú súkromného majetku a odmeny za prácu, bude však o nich postarané. Lekári, spisovatelia a ľudia mnohých iných povolaní však nežijú v celibáte ani v kláštoroch, majú rodiny, platia nájomné, kupujú potraviny a tak ďalej a tak ďalej, presne tak ako vy a ja. Lásku k práci, ktorú človek vykonáva, neslobodno miešať s potrebou odmeny za ňu a neslobodno sa spoliehať na to, že úsmev a pocit dobre vykonanej práce je pre človeka najlepšou odmenou. Už ani nehovoriac o tom, že chudoba a existenčné starosti nie sú morálnou výsadou a výkonnosti neprospievajú.

 2. Ďalej Kušnierik tvrdí, že slovenský knižný trh nepadne. Jedným z dôvodov je, že „sú ľudia, ktorí ‘musia’ písať, prekladať a vydávať. Stále. V každom režime. Robili to pred Panta rhei a budú to robiť aj po Panta rhei.“

 Tými ľuďmi, ktorí „musia“ písať a tak ďalej má autor zrejme namysli práve tých, ktorí robia svoju prácu bez ohľadu na vonkajšie podmienky, prinajhoršom aj bez nároku na odmenu, nesení „musením“, pocitom, že je to ich poslanie a životný cieľ. Aké pekné! Kušnierik má pravdu, takíto ľudia sú, boli a budú. Existujú nadšenci ornitológovia, ktorí pozorujú vtáky celé hodiny skrčení v neprirodzených polohách, nadšenci esperanta, ktorí si v esperante dopisujú s kamarátmi z druhého konca sveta, a aj nadšení spisovatelia, ktorí budú písať, aj keby slnko zhaslo a zavládla tma. To sú tí spisovatelia z našich predstáv, vychudnutí s horúčkovitým pohľadom, ktorí si radšej kúpia fľašu červeného ako jedlo na večeru. (Odporúčam román Henriho Murgera Obrazy zo života bohémy.) Takýchto ľudí nebude veľa, veľa ich byť ani nemá. Bude to skupinka spoločnosťou nepochopených, životným bojom utrápených čudákov, ktorí si budú svoju tvorbu čítať navzájom v nevykúrených kuticiach, s očami lesknúcimi sa nadšením a láskou k literatúre. Samozrejme teraz naschvál preháňam. Snažím sa však poukázať na to, že pri takomto chápaní a spoliehaní sa na „musenie“ sa z literatúry stane exotické hobby, zvláštny koníček, ktorému sa bude venovať skupinka nadšencov celkom oddelená od spoločnosti.

 A ďalej: Miera „musenia“ nemusí vôbec súvisieť s kvalitou produkovaných literárnych textov (či čohokoľvek iného). Medzi takýchto spisovateľov sa vždy zaradí aj veľa takých, ktorých na celej veci zaujíma najmä to rebelstvo, ten život na okraji spoločnosti, a s literárnym talentom to nebude mať nič spoločné. Naopak mnohí, ktorí možno majú talent a písať by vedeli, sa rozhodnú pre menej neštandardný život, zamestnajú sa trebárs v banke a nikdy viac nič nenapíšu. Lebo „musieť“ je jedna vec, ktorá síce znie veľmi romanticky, keď sa o nej píše v knihách, ale v bežnom živote sa často rozpustí v existenčných starostiach, a nikomu to nemožno mať za zlé. Naviac, keď má človek dvadsať, možno aj „musí“, ale po tridsiatke, keď chce žena druhé dieťa, to s tým „musením“ už nemusí byť také jasné.

 A nakoniec, last but not least: Prečo sa na „musenie“ spoliehať len u istých skupín? Akurát u spisovateľov?  Prečo sa na „životné poslanie“ odvolávať akurát u lekárov? Povedala by som, že rovnako, ako niekto „musí“ písať a pre niekoho je životným poslaním liečiť, niekto sa „musí“ venovať právu. Niekto sa jednoducho narodí s právnickým duchom, právo ho zaujíma, právu žije. Nech sa teda advokátmi stávajú títo ľudia, ktorí túto prácu robiť „musia“,  nech ju robia z radosti, že sa venujú svojmu životnému poslaniu, a nech za ňu nechcú peniaze. Ak toto očakávame od spisovateľov a trebárs od lekárov, ako k tomu prídu právnici, že musia robiť svoju prácu za peniaze a nie za odmenu plynúcu z ľudskej vďačnosti?

 3. „Stále viac spisovateľov začína chápať to, čo Michal Hvorecký a Branislav Jobus chápali od začiatku – že totiž nestačí knihu napísať a odovzdať vydavateľovi, ale treba ju aj osobne promovať.“ Hovorí Kušnierik ďalej.

 Michal Hvorecký má šťastie, že okrem literárneho talentu má aj osobnostné vlohy na to, aby bol dobrý v marketingu. Niekto má absolútny sluch, druhý má dobrú priestorovú predstavivosť a ďalší sa dokáže orientovať v reklame. U Hvoreckého sa schopnosť písať snúbi s obchodným duchom, čo je výborné. Očakávať však takúto kombináciu vlôh od každého spisovateľa je prinajmenšom nerealistické. Literárny talent nemá (zrejme) žiadnu súvislosť s ekonomickým myslením (a ak nejaká súvislosť je, tipla by som si, že korelujú skôr negatívne). Nelogické je, že Kušnierik, ktorý slovenský knižný trh vkladá do rúk práve tých nadšencov, čo „musia“ písať, od nich zároveň očakáva schopnosť „promovať“ svoje knihy. Žijeme vo svete, v ktorom schopnosť predávať sa a svoje produkty človeka zvýhodňuje. Ak si ale nedáme pozor a budeme sa správať podľa Kušnierikovho modelu, budú na svete úspešní len uniformní ekonomicky zmýšľajúci a obchodne zdatní ľudia, a všetci ostatní úspešní nebudú, čo by rovno písali ako Franz Kafka, alebo operovali ako primár neurochirugie. (A ako by to dopadlo s Kafkovou tvorbou, keby bola odkázaná na marketing v rukách Kafku?) Na rozdiel od Kušnierika si myslím, že človek s talentom pre poéziu (alebo trebárs aj manuálne zručný zubár) nemá čo strácať čas „promovaním“ a má robiť to, čo vie (a „musí“?), teda písať básne alebo opravovať zuby. A potom sú zrejme ľudia, ktorí „musia“ žiť reklame. Tak tí nech sa chopia svojej práce a robia reklamu, aj spisovateľom. (A nech to pokojne robia preto, že „musia“, a nech za to teda nechcú peniaze.)

 4. V jednej veci s Kušnierikom súhlasím. V tom, že „Slováci sú v čitateľskej gramotnosti len o kúsok nad analfabetmi“. Zároveň Kušnierik kritizuje napríklad vydavateľstvo Artforum za to, že vydalo „viacero titulov, ktoré akoby boli určené úplne inému, oveľa rozvinutejšiemu kultúrnemu prostrediu“ Takže čo autor navrhuje? Aby  písali len tí, čo „musia“ a sú ochotní to robiť zadarmo. Aby zároveň s tým, že píšu, svoje knihy „promovali“, lebo inak sa nebudú predávať. A nakoniec, aby písali knihy určené nášmu, kultúrne nerozvinutému prostrediu len o kúsok nad analfabetizmom. S týmto receptom to slovenská literatúra isto ďaleko dotiahne.

  www.tyzden.sk/kultura/pada-knizny-trh-ale-ba.html