Je zjavné, že Ján Slota nežije zdravým životom. Stačí sa pozrieť na jeho brucho. Jeho brucho nám toho o ňom povie viac ako slová, ktoré sa mu tak spontánne, kdekade trúsia z huby. Brucho Jána Slotu je nadčasový fenomén. Bude na svojom mieste aj keby zajtra nejakým zázrakom spľaslo. Je to nezničiteľné brucho.

V britskej televízii beží relácia, ktorá sa volá You are what you eat. V Česku ju poznajú pod názvom Ste to, co jíte. Čosi podobné bolo na Slovensku Supertelo. V skratke ide o to, že populárna dietologička (v britskej televízii je to Dr. Gillian McKeithová) sa zakaždým skontaktuje s nejakým tučniakom, ktorý by rád schudol. Podaktorí z nich zostanú zaskočení, lebo ani netušili, že by chceli schudnúť: dietologičku aj s kamerami na nich zavolali buď rodinní príslušníci alebo kolegovia z práce. Usúdili totiž, že dotyčný si neuvedomuje alebo nechce uvedomiť, kam jeho obezita povedie.

Motiváciu dať sa na prísnu diétu McKeithová podnecuje aj tým, že naukladá na jednu kopu všetko to žrádlo, ktoré inkriminovaný tučniak skonzumuje v priebehu jedného týždňa. Hora rozmanitých jedál je vysoká, všetci žasnú, niekto sa aj rozplače. Niektorí vykŕmenci sa len rozpačito usmievajú. McKeithová však ide ďalej a núti svoju „obeť“ očuchávať vlastné výkaly. Prenikavý zápach svedčí o nestriedmom, nevyberanom, nerozumnom, nevedomom, bezuzdnom, pažravom, pahltnom „stravovaní“.

Zakaždým, keď som na obrazovke zazrel Jána Slotu, prvé, čo ma upútalo, bolo jeho brucho. Istá maďarská ezoterička povedala, že nemožno dôverovať človeku, ktorý sa prežiera. Pretože nepozná mieru, nepozná disciplínu. A ako sa možno spoľahnúť na niekoho, kto nemá zmysel pre disciplínu? Ako možno veriť nemiernemu politikovi? Je závažným omylom namýšľať si, že súčasne môžeme byť (v niečom) nenásytní a (v niečom) striedmi.

Brucho Jána Slotu rozpráva o všeličom: rozpráva o minulosti (detstvo také alebo onaké), o prítomnosti (chamtivosť a obžerstvo) a o budúcnosti (nezávideniahodná smrť: či už násilná alebo spôsobená srdcovocievnou príhodou).

Podľa ľudovej múdrosti pes, ktorý breše, nehryzie. Mňa by aj ten brechot hrýzol. Nechcel by som žiť vo dvore, v ktorom celý boží (alebo čertov) deň breše nejaký pes. Najmä, ak by to bol chorý pes. Mnohí Slováci však brechot v pohode vydržia. Asi vedia niečo, čo ja neviem. Možno vedia, že breše len taký pes, ktorý má komplexy menejcennosti. Brechot totiž zväčšuje jeho význam. A preto ho nechajú, nech si breše ďalej.

Podľa toho, ako to vyzerá, asi najviac priestoru v tomto svete dostávajú kdejakí odkundesi s gigantickými komplexmi menejcennosti: Si vyšinutý? Si traumatizovaný? Nech sa páči: tu máš mikrofón, tu máš môj volebný hlas.

Ján Slota asi kŕčovito verí, že cenu jeho osoby zvyšujú nadávky, pijatika, mercedes, jachta, vila, lietadlo, mladá žena, decko. Aký však musí byť vo svojom vnútri maličký, zmäkčilý a vzťahovačný, keď sa obklopuje toľkými a takými veľkými luxusnými predmetmi. Čím väčšie traumy, tým väčšie haraburdy. Čím väčší strach, tým väčšie brucho. A čím väčšie brucho, tým smradľavejšie h...

Istému percentu Slovákov ani najmenej neprekáža, že ich Pán harabúrd je psychická troska. Zrejme žijú v prelude, že ich dvor je primalý a bič pridlhý. A tak počúvajú brechot od rána do večera. Uprostred prenikavo zapáchajúcich kôpok – veď vieme čoho. A vládu prenechávajú tým, čo sa nevládzu ovládať. Nemusíme byť školenými psychiatrami, aby sme vedeli, o čom to svedčí.

Autor je spisovateľ