Socha Svätopluka na bratislavskom hradnom kopci predstavuje nielen veľkomoravského politického dobrodruha, ale symbolizuje aj súčasný stav demokracie na Slovensku.

Demokracia dnes je, podľa všetkého, had, ktorý sa hryzie do vlastného chvosta. Komunisti, ktorých pred vyše dvadsiatimi rokmi túžba ľudu po demokracii vyhodila von oknom, sa teraz vracajú široko rozcapenými dverami. Na červenom koberci, so všetkými svojimi manierami a prisluhovačmi, ktorí bez mihnutia oka budú po krajine rozsievať ohyzdné, vulgárno-kubistické sochy.

Komunisti, ktorí štyri desaťročia šafárili v bývalom Československu, neboli skutočnými komunistami. Skutočný komunista, aspoň podľa toho, čo som sa dočítal v Gorkého románe Mať, nebaží za každú cenu po mocenskej kariére. Nesníva o tom, ako bude druhých utláčať a vykorisťovať. Nepredstavuje si čierne limuzíny, v ktorých sa bude prevážať. Komunizmus, ako každá iná ideológia, je systém bludov a viac i menej pravdivých maxím a aforizmov, ktoré sa hodia akémukoľvek banditovi na to, aby mu dopomohli k mocenským pákam. Tým nechcem povedať, že ideológia komunizmu za nič nemôže, to iba nízke pudy a túžby ľudí tu šarapatia. Nie, Chcem povedať, že ak je raz niekto bandita od kosti, bude mu úplne ľahostajné, či v krajine vládne totalitný režim alebo parlamentná demokracia: cestičku k moci si nájde tak či tak.

Parlamentná demokracia je zriadenie, ktoré, vraj najvernejšie odzrkadľuje, čo sa ľudu páči, po čom ľud túži. Ľudu sa dnes páči, a nielen na Slovensku, nielen vláda banditov, ale najmä takí banditi, ktorí sa už ani nenamáhajú svoj banditizmus maskovať.

Socha Svätopluka nám predkladá nepríjemný účet, strká nám nosy do mláky. Vlastne je to ako zlý žart: keď sa pred zhruba desaťročím ťažkopádne sochy robotníckych vodcov a partizánov z námestí odstraňovali, nikto by si nebol ani len v sne pomyslel, že jedného dňa sa znovu budú vztyčovať podobne hrmotné sochy z dielní tých istých, kedysi prorežimových a normalizátorských „umelcov“. Áno, môžeme sa zasmiať na opakujúcimi sa periódami odstraňovania a vztyčovania sôch. Dúfajme, že smiech nám z tváre nezmizne ani po tom, keď si uvedomíme, ako sa frekvencia týchto periód začne zvyšovať.

Demokracia sa teda hryzie do chvosta. Možno je a možno nie je odolná voči vlastnému jedu. Ale záleží na tom ešte?