Nedávno zrekonštruovaná Bratislavská historická radnica -ako sama o sebe marketingovo hovorí "nová stará radnica"- tvorí spolu so susediacim Apponyiho palácom konečne mestské múzeum hodné hlavného mesta krajiny Európskej únie v roku 2011.

Pre svoju prvú sezónu si vybrala ponúknuť, okrem stálych expozícií samozrejme, dva ťaháky: Prešporské korunovácie a výstavu fotografa Juraja Bartoša Bratislava 80. rokov. Je jasné, že prvá si za svoju cieľovú skupinu stanovila turistov a druhá domácich. Ako domáci som sa teda šiel pozrieť, ako videl miesto a dobu môjho detstva pán Juraj Bartoš.

Výstava je pomerne šikovne reprezentovaná na "reklamných" plochách záberom na ľudí čakajúcich v dlhom rade na potraviny. Žiaľ, k takýmto metódam sa kultúrne ustanovizne musia uchyľovať v prostredí, kde sú utláčané omnoho väčšími plochami sľubujúcimi zázračné vodičky zväčšujúce prsia a zmenšujúce zadky už nejaký ten piatok a malé Múzeum mesta Bratislavy by samo asi nijakú dieru do sveta bojkotovaním trendov a skutočnosti nespravilo. Neodradilo ma to, i keď treba pravdivo konštatovať, že väčšie klišé sa už vybrať nedalo. Príjemným prekvapením je fakt, že výstava je bezplatná. Prvým a zároveň jediným, bez diskusie, príjemným prekvapením.

K dispozícií sú pre túto výstavu dve rozsiahle výstavné sály na prízemí, no z nepochopiteľných dôvodov sú všetky fotografie natlačené v druhej z nich. Okrem toho, že prázdnosť vstupnej sály, kde sa nachádza iba stolík s knihou návštev navodzuje neútulnú atmosféru holobytu, si návštevník nie je istý, či už rekonštrukcia skončila, alebo stále vstupuje na stavbu a namiesto vstupenky vyfasuje helmu. Kontraproduktívne a neestetické je aj najbanálnejšie možné rozmiestnenie exponátov samotných, po obvode štyroch stien bez akéhokoľvek ďalšieho kusu mobiliáru fungujúceho ako predeľovač, dodatočný informačný zdroj, či spomaľovač. Väčšina divákov teda "prejde" výstavu za 5 až 10 minút akosi hnaná vpred veveričkovským pohybom v miestnosti.

Nejaký ten panel, akých sa v depozite MMB nepochybne nachádza mnoho, s dodatočným textom, či už od kurátora, alebo autora samotného by navyše aj zásadne pomohol pochopeniu výstavy, najmä vloženiu reálií do kontextu.

Fotografie samotné zachytávajú takmer výlučne Obchodnú ulicu, a to v dvoch podobách: bežnej a ako kulisu prvomájových pochodov (ktoré mimochodom bez vyššie spomínaného chýbajúceho dovysvetlenia návšetevníci/ky mladší/ie ako 30 nemajú šancu pochopiť v celistvosti). Obchodná nepochybne je zásadným priestorom Bratislavy, a v 80. rokoch bola ešte viac, ale postaviť medzi ňu a mesto Bratislava rovnátko je prinajmenšom arogantné. S mnohými by sme sa asi zhodli, že Bratislavu 80. rokov nič nereprezentuje tak výrečne ako "tretie najväčšie mesto SSR -Petržalka", betónová džungľa. A ako karlovešťan by som si tiež dovolil nesúhlasiť, že Bratislava 80. rokov končí pri Lafranconi. Väčšina záberov takisto skúma viac ľudí ako prostredie, mesto. Aurel Hrabušický o tom aj otvorene hovorí vo svojom kurátorskom predslove, prečo potom ale takýto až zavádzajúci názov? Nedal by sa nájsť trefnejší?

Neostávajme však na povrchu a prepáčme autorom (či manažérom snažiacim sa predať "novú starú radnicu"?) určite nie zlomyseľné netrafenie sa názvom. Mimo sociologických, antropologických až patologických záberov na postavičky Obchodnej ulice alebo jej bezprostredného okolia výstava obsahuje aj niekoľko mimoriadne kvalitných záberov, ktoré ju svojou hodnotou výpovednou i umeleckou prevyšujú. Tieto samotné by boli dostatočným dôvodom ju uskutočniť na jednej strane a navštíviť na strane druhej. Séria "električkových portrétov" je pre mňa najautentickejším zachytením Bratislavy 80. rokov, mesta môjho detstva, aké som doteraz videl. Na rozdiel od antropologických portrétov a sociálno-kritických štúdií o rozpadajúcom sa reálnom socializme sa tu Juraj Bartoš nehrá na vedca, či sudcu, ale len používa svoje fotografické majstrovstvo najčistejším možným spôsobom. Záber čakajúceho otca s malým synom, ktorý rovnako zachytáva pravdivosť skúsenosti života na sklonku jednej éry, spája v sebe silu s krehkou dojímavosťou veľkého plátna starého majstra.

Pri pohľade na až zbožné pohľady ženičiek čakajúcich na nový tovar v rade pred mäsiarstvom ma napadá, že pre ľudí v tejto krajine nemohlo byť lepšej prípravy na súčasný konzum-teror ako materialistická posadnutosť 80. rokov reprezentovaná kultom "mončičákov" vystátych v radách, zo západu prepašovaných kazeťákov, alebo tuzexových solitérov, ktorými sa určoval sociálny status celej rodiny. Dúfam, aj preto, že tento (či iné) zábery majúce potenciál rozdúchavať lacný "antikomunizmus", návštevníci/ky pochopia pravdivo, v súvislostiach a pri pohľade na ľudí žijúcich na okraji vtedajšej spoločnosti nezabudnú na súčasných bezdomovcov a rady pred obchodmi si dajú do súvzťažnosti s davmi návštevníkov gigantických obchodných centier, ktorí sa tiež môžu do výkladov väčšiny obchodov len zbožne pozerať.

Na výstavu sa určite oplatí ísť pozrieť, a to nie len preto, že je zadarmo, alebo nezaberie veľa času. Ak nebudete očakávať, že uvidíte veľa z Bratislavy 80. rokov, určite nebudete sklamaní.

Juraj Bartoš – Bratislava 80. rokov, 02. 07. 2011 – 02.10. 2011

výstavná sieň Stará radnica Primaciálne nám. 3

utorok - piatok: 10.00 h - 17.00 h, sobota - nedeľa 11.00 - 18.00 h