Kým v tejto arogantnej a európskymi fondmi štopkanej stredozemi prispatých hobbitov máme intelektuálne akurát na to, aby sme sa navzájom hrdúsili ideologickými klišé o zaručenom víťazstve kasínového či štátneho kapitalizmu (na večné časy, veď ako inak), naokolo sa deje čosi zásadné: Parcelácia Zeme nadobúda grotesknú podobu.

Aktuálne ešte stále žijeme na príjmovej strane. Náš radikalizmus sa tak končí pri daňových úľavách a (zatiaľ) virtuálnom zholokaustovaní deprivovanej, ľahko rozpoznateľnej menšiny, výhľadovo sa už ale môžeme spoľahnúť na život v neurotickom ošiali civilizácie, ktorá, presvedčiac samu seba, že je konečnou inkarnáciou doktora Jekylla, zverila svoj osud do rúk Mr. Hydea .

 Desivé okupovanie Palestíny, Iraku a Afganistanu je absurdne vyvažované vábením zdanlivo nekonečnej exteritoriality konzumu v anglosaskom svete, pričom stredoeurópsky apendix v tejto chvíli (cca dve desaťročia) slúži už len ako laboratórium testujúce silu rozprávky o rôzne čistých variantoch neoliberalizmu. To je však stále len sledovanie morfológie našej mentálnej evolúcie. Pod povrchom prebieha kvalitatívna zmena organizácie ľudského rodu, až pričasto s fanatickým cieľom dokonalého usporiadania vlastných zasľúbených zemí do konca večnosti – a je v podstate jedno, či na tomto alebo na onom svete.

 Utopistických vízií bolo tu na Západe vždy dostatok. Platónov štát filozofov nemal žiadnu chybu, akurát že ním rozčesnutá totalita bytia diskvalifikovala tento náš svet ešte predtým, ako sme sa do toho mohli pustiť sami. Kresťanské cirkevníctvo pokračovalo v nastúpenom trende dovedením neznesiteľnosti pozemského života do dokonalosti sebavedomo artikulujúc dôležitosť tohto utrpenia pre nadpozemský život. Renesanční a protokomunistickí utopisti sa vo svojich textoch pokúšali atribúty Raja navliecť na vtedajšie komunity dúfajúc, že takéto osvietenie dokonalosťou padne na úrodnú pôdu.

 Obsedantné projektovanie miest, ktoré neexistujú (u-topos), presvedčenie, že zmyslom ľudského prebývania na Zemi je podobať sa Bohu či inej neprekročiteľnej transcendencii, sa v istom momente prehlásilo „za prirodzený stav vecí“. Foucaultov urputný boj za nabúranie tohto nebezpečného mýtu sa skončil príznačne pri tom, že bol diskvalifikovaný svojou homosexualitou. Kto má dnes ešte odvahu nanovo premyslieť jeho nápad sebavytvárajúcej sa ľudskej bytosti?

 Spoločným menovateľom všetkých snáh budovať Dokonalosť bola nedôvera k tomuto svetu. Často pochopiteľná nenávisť k práve vládnucemu spoločenskému usporiadaniu bola úplne prirodzene nahrádzaná nenávisťou k nedokonalosti. Túžba po absolútne, po nikdy sa nekončiacom Dobre, Kráse a Múdrosti privádzala do šialenstva každého, kto nebol ochotný rešpektovať prirodzený chod Univerza, tak pokorne-dôstojne prijímaný napríklad v klasickej Číne.

 Jedna z mála vecí, ktorá sa javí byť istá, je tá, že mentálny priestor spoločnej Európy nemôže byť definovaný ako prirodzený v tom zmysle, že je nám daný bohom alebo ľudskou prirodzenosťou. Spoločná Európa je projektom, dohodou v rámci jednej civilizácie, ktorá sa rozhodla uchovať a zveľaďovať to, čo je v nej jedinečné.

 Problémom Európy je pravdepodobne aj to, že príliš ľahko zabudla na to, čo bolo príčinou myšlienky vytvorenia tohto spoločne zdieľaného priestoru. Tieto východiská totiž nie sú výnimočné, konfrontáciu s čímsi podobným zažili aj ďalšie dve súčasné veľmoci.

 Čína si preskákala svoje klasické obdobie, charakteristické okrem iného tromi navzájom prepojenými zásadnými udalosťami: ázijskými špecifikami pretkaným feudalizmom rozdrobených a permanentne proti sebe bojujúcich štátov a štátikov v období Bojujúcich štátov (476-221 p. n. l.), rozmachom filozofického myslenia a zjednotením Číny, spojeným s dynastiou Chan. Ani vytvorenie Spojených štátov amerických by nebolo možné bez genocídy pôvodných obyvateľov, vojny za nezávislosť a v konečnom dôsledku ani bez občianskej vojny Severu a Juhu.

 Reakciou na európsku skúsenosť dvoch apokalyptických vojen, ktoré na svojom území „hostila“, by nemalo byť fanatické nástojenie na večnom absolutóriu nácia. Práve jeho prekročenie smerom k voľnejšiemu, ale o nič menej reálnemu európanstvu, by mohlo byť našou originálnou odpoveďou. Potvrdzovanie identity však nutne smeruje aj opačným smerom – k historicky, geograficky a kultúrne vymedzeným regiónom s vlastnou samosprávou. Lokálny občiansky aktivizmus nie je možný bez bezpečia a istoty vedomia spoločnej Európy. Aby mali obe tieto tendencie zmysel, musia byť vo vzájomnom tvorivom napätí, musia si konštruktívne nedôverovať a konfrontovať sa.

 Devízou Európy je pochybnosť, permanentná kritická (seba)reflexia. Nechať si ju ukradnúť, nechať sa presvedčiť, že je to cesta zlá, či na smiech, znamená vzdať sa svojej skutočnej  identity, poprieť svoju minulosť a rezignovať na budúcnosť. Naše pochybovanie bolo vždy tvorivé, nabádajúce, odkrývajúce. Naučila nás to moderna, naše vlastné dieťa, naša vlastná vychovávateľka. Ukázala nám mnoho našich tvárí, ukázala nám cesty, ktorými sa môžeme znovu a znovu vytvárať. Zajtrajšok nie je predurčený, našim zmyslom je stávať sa Európanmi.