1. mája uplynie päť rokov odvtedy, čo sa Európska únia rozšírila o desať nových krajín. Vrátane Slovenska. A dnes neprejde deň, aby som sa zo slovenských médií nedozvedel, že rozpad Európskej únie sa nezadržateľne blíži.

 Najskôr som tomu nevenoval pozornosť, z Francúzska som si zvykol, že takéto hlasy vydržia v politike hovoriť to isté už 40 rokov. Vždy keď sa integrácia posilní, ešte patetickejšie zaprorokujú, že toto je už ale naozaj posledný raz.

Pamätám si to od čias Maastrichtu a neskôr Ústavnej zmluvy. Extrémna pravica a ľavica vtedy svorne tvrdili, že prijatie jedného a neskôr druhého dokumentu urobí z jednotlivých krajín gubernie diabolského Bruselu. Nebol by som sa teda do tejto témy nijako zvlášť opieral, keby som sa nedozvedel, že jeden z najväčších kresťanských politikov, ktorý, aké požehnanie, žije na Slovensku, vyjadril obavu, že čoskoro budú kresťanov vyhadzovať z práce.

V kombinácii s tým, že ekonomický týždenník pokojne uverejní na ničom vystavaný text o tom, že euro je umierajúca mena a mienkotvorný denník zmenšeného formátu perom svojho odchádzajúceho šéfredaktora oznamuje blízky koniec Spoločenstva - lebo sa o tom dočítal v českej tlači - som sa zamyslel.

Stredoeurópske krajiny majú o to výraznejší pocit svojej výnimočnosti, o čo viac nám našu politickú bezvýznamnosť dávali v minulosti pocítiť veľkí susedia - Nemecko a Rusko. Nemci vyšperkovali svoj politický mesianizmus a vieme, čo koncept Tretej ríše Európe priniesol. Imperiálnu mystiku spojenú s ideou tretieho Ríma zase pestovalo a po ideologickej rekreácii opäť starostlivo zaobstaráva Rusko.

A prečo nie my, povedia si rozrušené mysle? Čo na tom, že politický mesianizmus malých krajín a nejasných regiónov pôsobí iba smiešne? Slovensko si nedokáže osvojiť si aristokratickú časť uhorských dejín a preto sú dnes niektorí jeho predstavitelia odkázaní na vytváranie spasiteľských konceptov baumaxového typu.

Dôležité je povedať svetu, že naše priority sú nasledovné: najskôr my a potom ostatní – samozrejme, okrem Maďarov. Za „najskôr“ si môže čitateľ láskavo dosadiť - najskôr Vatikán - v prípade jednej strany, či najskôr kapitál v prípade developerov, alebo  v skrátenej verzii - iba My a o ostatných sa nestaráme.

Preto si dovolím niekoľko pripomienok.

Európska únia vznikla ako politická odpoveď na to, že v rokoch 1914 až 1945 zahynuli v európskych zákopoch, koncentračných táboroch, pracovných táboroch desiatky miliónov ľudí. Konflikt prvej svetovej vojny nevyvolal komunizmus, ako by sa to hodilo revizionistickým historikom, ale kapitál v orgistickom omámení s mocenskými pulziami. Aj preto sa Európania dohodli nielen na ekonomickej integrácii, no predovšetkým na politickej. Ich vtedajší politici veľmi dobre vedeli, že žiadne investície a ekonomické záujmy nijakej vojne nikdy nezabránili, ale naopak majú tendenciu ich rozpútavať.

Je síce pochopiteľné, ako si to všimla aj európska verzia denníka International Herald Tribune, že stredná Európa má akúsi genetickú výhradu voči štátnej regulácii. Nie je však možné tvrdiť, ako nejaký jehovista na pohotovosti odmietajúci krvnú transfúziu, že kríza pominie tak ako chrípka a že s ňou teda netreba nič robiť. Český sociológ Jan Keller v tejto súvislosti napísal, že byť takýmto ekonómom, ktorý radí nič nerobiť, musí byť nádherné. Ale predstavme si, že by vám lekár, alebo učiteľ hovorili to isté, že s vaším zdravím, alebo vzdelaním vašich detí sa nedá nič urobiť, buď to prejde alebo nie.

Snaha pôsobiť na takúto fatálnu odovzdanosť, tendencia nechávať rozhodnutia na „múdrych panovníkov“ a „zahraničných investorov“ bola ďalšou príčinou, prečo sa už v 50. rokoch objavili prvé pokusy o politickú integráciu Európy. Politici - nie úradníci - boli vtedy zrejme pod vplyvom traumy druhej svetovej vojny zodpovednejší a ich politické myslenie siahalo ďalej ako po dvere reklamnej agentúry, ktorá z nich urobí ľahko stráviteľný jogurt.

To čo, nazývajú odporcovia únie nedemokratickými štruktúrami Bruselu s neprehľadnými mechanizmami rozhodovania je výsledkom práce politikov a nie úradníkov. Tak ako nie je košík zodpovedný zato, že ste na trhu kúpili zhnitý šalát, nie je Brusel zodpovedný za to, že politici dnes z Európskeho parlamentu robia zhnitú šalátovú zmes. Brusel je výrazom vôle legitímne zvolených politikov a je na ich obraz. Niet najmenšieho dôvodu očakávať, že sa fungovanie európskych inštitúcii zmení, ak budú v EÚ krajiny ako tie, kde sa miliónové sumy európskych daňových poplatníkov dávajú spriateleným firmám spriatelených politikov.

Hovoriť o tom, že Brusel je zlý, perverzný, zákerný je nadávať si pred zrkadlom. Akí sú naši politici, ktorí tak silno kopú do myšlienky európskeho nie zmierenia, ale najdlhšie trvajúceho mieru na kontinente od čias pádu Rímskej ríše? Pracujú prehľadnejšie, míňajú naše peniaze rozumnejšie, chránia naše práva pevnejšie, a naopak majú od nás mandát na rozhodnutia, ktoré nemajú nič spoločné s politickou reprezentáciou, ale iba s upevňovaním moci?

Prvou obeťou moci je politika. A prvou obeťou politikov sú často občania. Zdegradovaní na vulgárne hlasy, ktoré treba rýchlo pred voľbami vyzbierať, kúpiť, vymeniť. Znalosť týchto pomerov bola ďalšou inšpiráciou, ktorá viedla zakladateľov EÚ k snahe vytvoriť nadnárodnú politickú štruktúru. Zrejme verili, že politici pracujúci mimo svojho národného kontextu a zoči voči kolegom v rovnakom postavení sú schopní vrátiť sa k svojim prirodzeným talentom a rozhodovať triezvo, rozumne a v dobrej vôli.

Najvýznamnejším motívom, pre ktorý musíme rázne odmietnuť ničím nepodložené a nevzdelané špekulácie o konci Únie a spoločnej meny, ostáva mier. Niekoľko rokov som pôsobil na alsaskom vidieku, v regióne, kde majú v rodinách padlých za Résistance, Spojencov a za Wehrmacht zároveň. V rodinách, kde sa bratia pred 60 rokmi zo dňa na deň postrieľali na dvoroch kvôli otázke oddanosti francúzskemu územiu anektovanému Ríšou.

Podobnú situáciu poznali všade v Európe, no okrem Flámska a Valónska máme len v Maďarsku a na Slovensku politikov, ktorí trestuhodným spôsobom narábajú s tragickou minulosťou, akoby to boli iba zanedbateľné ornamenty na ich nevkusných plagátoch. Títo politici musia vedieť, že ich budeme brať, ako Slováci, ako Maďari, ako Európania, ako potomkovia tých, ktorí strádali, umierali, na zodpovednosť nielen za skutky, ale predovšetkým za ich otrávené slová, za ich neschopnosť pôsobiť na verejnosti ako inšpirátori dobra, ale ako ohyzdné kreatúry z minulosti. Je preto dôležité neveriť zaklínačom hadov, ktorí chcú z fialových plagátov nahovoriť, že nás ochránia pred politickou fikciou, ktorú vyfabulovali s reklamnými agentúrami.

Európa prechádza púšťou, na konci ktorej nás nečaká Zasľúbená zem. No za žiadnu cenu nesmieme dovoliť, aby nám niekto podsúval svoje scestné predstavy o tom, čo je to ľudské spoločenstvo a solidarita a aby nás cynicky odrádzal od jeho realizácie aj v európskej politike. Nie je žiadnym bohatierskym skutkom vybrať eurofondy a potom na vrátnici v Bruseli oznámiť, že pre homosexuálne páry alebo dĺžky uhoriek odmietate tento projekt.

Lebo najneviditeľnejšou inšpiráciou integrácie, pozostávajúcej z najjemnejšej a najsmutnejšej mechaniky európskej histórie bolo, že dokážeme spolu žiť: katolíci, evanjelici, ortodoxní, neveriaci, heterosexuáli, homosexuáli, bieli, čierni, všetci s rovnakými právami a všetci s rovnakými povinnosťami.

Vnášať pod rúškom politickej bulvarizácie témy, že euro je prekážkou nášho rastu v čase, keď  Dánsko, Island a Švédsko intenzívne premýšľajú o jeho prijatí, už totiž nie je otázkou dobre zvolenej politickej reklamy, ale nevedomosti. Rovnako ako je príkladom nedovzdelanosti fakt, keď niekto na základe problémov Lotyšska dedukuje skorý krach únie.

Toto spoločenstvo bolo a je naprojektované na oveľa ťažšie skúšky ako prejaviť solidaritu jednému členskému štátu. Civilizačným poslaním Európskej únie totiž nie je ani imitácia Karolovej ríše, ani Rímskeho impéria, ale fúzia kultúrnych konceptov veľkej Európy vrátane Ruska do novej formy, ktorá umožní odvrátiť fatalitu starých civilizácii, odsúdených podľa článkov v National Geographic na zánik.

Nie oslabovanie a podkopávanie, ale naopak posilňovanie tohto spoločenstva má byť poslaním našich politikov. Ak si však myslia, že budú ako nejakí rímski stotníci z Gerulaty vypočutí na Fóre v Ríme len preto, že sa nafukujú v sugestívnych farbách, mýlia sa. Európa totiž patrí najmä občanom - miliónom hlasov, ktoré pôjdu voliť do európskych volieb. Politici by preto nemali zabúdať, že ani jeden z nich nie je nenahraditeľný, a myslieť na to, že ich pozorne počúvame, aby sme ich mohli spravodlivo brať na zodpovednosť.