JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Zabudnutá európska minulosť

Kríza žánru | Editorial | Juraj Marušiak | 22.04.2015

_ma_small

Na rozdiel od predchádzajúcich osláv konca druhej svetovej vojny, ktoré si všetky európske krajiny pripomínali ako memento utrpenia a zločinov, ktoré sa nesmú opakovať, tohtoročné sedemdesiate výročie sa nesie v atmosfére konfrontácie, ktorú sme v Európe dokonca aj napriek vojnám v bývalej Juhoslávii nepoznali tridsať rokov. Hoci ešte nedávno sme mohli oprávnene hovoriť, že projekt európskej integrácie preukazuje svoju životaschopnosť a v súčasnosti sa pod vplyvom ukrajinskej krízy Európska únia snaží profilovať aj ako geopolitický aktér, Európa do ôsmeho desaťročia od skončenia zatiaľ najväčšieho globálneho konfliktu v dejinách ľudstva vstupuje rozdelená.

. Rozdeľuje ju nielen konflikt za jej východnými hranicami, ale aj konflikty na jej južnej periférii – na Blízkom Východe i v severnej Afrike. Ak ešte pred niekoľkými rokmi mala aspoň ambíciu prispievať k ich riešeniu prostredníctvom svojej negociačnej moci, ale aj tzv. mäkkou mocou, t.j. prostredníctvom svojich hodnôt, resp. ideologického posolstva. Naopak, posledné roky potvrdzujú, že hoci nemá dosť síl sama regulovať otvorené vojnové konflikty, problém nových a nových vĺn utečencov rieši predovšetkým posilňovaním policajných kapacít, namiesto toho, aby prispievala k riešeniu príčin ich vzniku.

Nie je to však iba strach z vonkajšieho ohrozenia, ktorý je v dnešnej Európe prítomný podstatne viac ako kedykoľvek od skončenia najhorúcejších fáz studenej vojny, t.j. kórejskej vojny a neskôr berlínskej krízy v roku 1961. Popri črtajúcom sa novom rozdelení Európy na Západ a Východ sú súčasné európske spoločnosti mimoriadne silne rozštiepené aj vnútorne. Výročie konca druhej svetovej vojny teda prináša len málo dôvodov na oslavu. Naopak, zdá sa, že v súvislosti s ním je podstatne dôležitejšie zamyslieť sa, aké faktory viedli k druhej svetovej vojne a čo sa dialo v krátkom čase pred jej vypuknutím.

Víťazné mocnosti po prvej svetovej vojne nepochopili, že politika hry s nulovým súčtom je nevyhnutná v čase vojny, ale naopak, v čase mieru vytvára predpoklady pre vypuknutie vojny novej. Politika zatláčania Nemecka vyvolala v krajine pocity domnelej alebo čiastočne aj skutočnej krivdy. Delenie Európy na mocenské bloky bez ponúknutia prijateľnej alternatívy porazeným štátom vytvorili podmienky, v ktorých agenda vojnového revanšu a teritoriálneho revizionizmu neostala iba agendou nacionalistických ideológov, ale osvojili si ju široké vrstvy obyvateľstva. Podobne politika amerického unilateralizmu, čiastočne pod vplyvom eufórie z víťazstva v „studenej vojne“ vytvorila vo svete atmosféru konfrontácie, v ktorej nielen USA, ale aj „Západ“ ako symbol hodnôt liberálnej demokracie je vnímaný v celých regiónoch ako nepriateľský a destabilizačný element. Riešenie štatútu Kosova cestou medzinárodného uznania jednostranne vyhlásenej nezávislosti väčšinou členských štátov EU a USA vyvolalo pocit, že mierové riešenie v bývalej Juhoslávii bolo primárne potrestaním jedného jej aktéra, t.j. Srbska, namiesto toho, aby prinieslo potrestanie politiky etnických čistiek a zločinov proti ľudskosti. V medzivojnovom období sa v Európe vytvorili „revizionistické“ štáty, z rozličných dôvodov nespokojné s usporiadaním Európy po roku 1918. Zhodou okolností medzi ne patrili aj štáty, ktoré sa neskôr dostali do vojny proti sebe, t.j. Nemecko a Poľsko, resp. Nemecko a ZSSR. V súčasnosti sa podobne vytvárajú najmä v stredovýchodnej Európe, ale aj na jej južnej periférii štáty s otvorenými alebo latentnými prejavmi nespokojnosti so súčasným usporiadaním.

Slová premiéra Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva, ktorými prirovnal anexiu Krymu k pádu Berlínskeho múru, naznačujú, že zámerom Ruska nebola iba prevencia hypotetickej prítomnosti vojsk NATO v blízkosti svojich juhozápadných hraníc, ale revízia usporiadania Európy po roku 1989, ktorá o. i. priniesla koniec ZSSR ako superveľmoci a napokon aj štátu. Hoci v súčasnosti ruský vplyv na európsku a svetovú ekonomiku je neporovnateľne vyšší ako v časoch ZSSR, boli by revizionistické nálady v Rusku také silné, nebyť obdobia masového zbedačovania obyvateľstva v 90. rokoch a nezmyselnej neochoty viesť s Ruskom dialóg napr. v otázke Iraku alebo Kosova? Je nezmyselný tlak na Grécko a ďalšie štáty, ktoré zápasia s finančnou krízou, prostriedkom, ktorý Európu zjednocuje alebo naopak, krokom, ktorý prispieva k jej rozdeľovaniu?

Ak politika európskeho sociálneho modelu, nech je jeho existencia v minulosti akokoľvek hypotetická a ťažko uchopiteľná s ohľadom na odlišné prístupy v národných štátoch, sledovala spoločný cieľ európske spoločnosti vnútorne integrovať, politika neoliberálnych ekonomických reforiem ako dedičstvo tzv. konzervatívnej revolúcie konca 70. rokov prináša novú sociálnu polarizáciu. Uvedená polarizácia Európu štiepi nielen geograficky, keďže jej dôsledky podstatne ťažšie znášajú menej rozvinuté štáty južnej Európy a bývalé komunistické štáty, čeliace extrémnej vlne vysťahovalectva, ale vytvára aj predpoklady pre konflikty vo vnútri západoeurópskych štátov.

Hoci politické elity sa snažia vznikajúci sociálny konflikt preformátovať na kultúrne konflikty, či už vo vzťahu k Rómom, moslimom alebo imigrantom, podobne ako pred druhou svetovou vojnou sa naprieč Európou vytvára značná vrstva občanov, ktorí svoje ekonomicko-sociálne záujmy, ale aj politické požiadavky nedokážu uspokojiť v rámci existujúceho systému. Sympatie s putinovským Ruskom, ale aj rastúca podpora extrémistických alebo jednoducho čisto populistických hnutí je do veľkej miery výrazom protestu, keď tzv. systémové sily nedokážu identifikovať a riešiť problémy značného segmentu svojich občanov. Práve priepasť medzi elitami a zvyškom spoločnosti bola faktorom, ktorý zbavoval demokraciu legitimity v očiach občanov. Platilo to v Rusku v roku 1917 a o niečo neskôr v Taliansku, ale aj v Nemecku v roku 1933 a rovnako dobre to môže platiť aj v súčasnej Európe. Mimochodom aj ukrajinský Majdan ukázal, ako v podmienkach uzavretého, resp. uzatvárajúceho sa systému môžu občania, resp. partikulárne záujmové skupiny, realizovať svoje záujmy a požiadavky mimo systému, resp. priamo proti nemu.

Výročie druhej svetovej vojny by malo byť v prvom rade príležitosťou pre reflexiu nedávnej minulosti, ale aj pre diskusiu o faktoroch a silách, ktoré modernú Európu budovali a ktoré naopak prispievali k jej ničeniu. V opačnom prípade Európa, ktorá zabudne na svoje dejiny, bude odsúdená na to, aby ich prežila znova.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 66 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist