JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Zamatová podpora kotlebovcom

Kríza žánru | Editorial | Miroslav Tížik | 07.10.2013

_ma_small

Teror má aj zamatovú tvár. Boli tu (a sú) romantickí hrdinovia, ktorí nikoho nezabili a nikomu neublížili. Hrdinami sú, lebo bojovali proti komunizmu (alebo inému systému). A za lásku. Toto všetko dokázali namixovať a výborne marketingovo predať známi slovenskí režiséri Peter Kerekeš, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík vo svojom (akože) dokumente Zamatoví teroristi. No v podstate urobili výbornú kampaň Mariánovi Kotlebovi a ideovo podobným nie len uniformovaným straníkom.

 

Banalizácia teroru

Na prvý pohľad je reklamná kampaň k filmu zameraná na romantizáciu ľudí, ktorí sa rozhodli v 80. rokoch zorganizovať teroristické akcie na území vtedajšieho Československa. Sprievodné vystúpenia autorov a hlavných postáv filmu v médiách a na festivaloch banalizujú ich skutky, posúvajú ich aktérov do pozície hrdinov. Vo filme a v sprievodných propagačných akciách šíria atmosféru humoru, zábavy a vtipnosti. Dokonca ľudí, ktorí boli odsúdení za skutky, ktoré naozaj urobili, dávajú v prezentáciách filmu do pozície obetí minulého režimu. Režiséri sa odvážne a bez ostychu postavili do roly sudcov, ktorí rozhodujú o vine a nevine. Ich kľúč je pomerne jednoduchý a napriek tomu, že vraj nechceli urobiť čiernobielu interpretáciu reality, skončili práve v takejto v plytkej schéme – zlý a tyranský komunistický režim a dobrí bojovníci za spravodlivosť. V mene odsúdenia minulého režimu menia ľudí, ktorí chceli šíriť paniku aj pomocou výbušnín a vrážd, na obete totality. Hlavným, dookola opakovaným argumentom na ich heroizáciu je, že nikomu neublížili, ako zdôraznil viac krát Peter Kerekeš. A pritom sami „hrdinovia“ stále uvádzajú, že v ich plánoch bolo zastrašovanie a aj vraždy.

Filmári sa rozhodli predefinovať otázky viny a trestu a nabádajú, aby sa  úmysel, v prípade, že sa nevydarí ho naplniť, nepovažoval za trestný. Aby pokus o znásilnenie nebol trestný, rovnako ako pokus o vraždu. A vlastne ani prepad s atrapou zbrane, alebo zastrašovanie nie sú problémom, lebo je to pre nich vtipné. V prípade, že tieto úmysly majú hrdinovia a chcú ich realizovať dokonca v mene najvyšších cieľov, potom je všetko dovolené. Podľa nich vlastne pokus o vraždu bol smiešny, zaslanie, hoci aj nefunkčnej bomby kolegovi (a známemu v jednej osobe) je tiež milý vtip, stačí len aktéra prezentovať ako dobráckeho a odvážneho človeka. Dokonca aj denník Pravda 5. 10. nekriticky prebral propagačné informácie k filmu (Lucia Fajnerová. S bombou na režim? Teror mal aj zamatovú tvár), kde v podstate len posilnil banalizáciu tejto témy.

 

Nový politický idol

Najzaujímavejšie na kampani režisérov je, že si za hlavnú postavu, ktorá ich podnietila k natočeniu filmu a ktorú mediálne najviac využívajú a ktorú najvýraznejšie prezentujú ako hrdinu boja proti komunizmu, zvolili Františka Bednára. Práve toho z trojice heroizovaných postáv, ktorý chcel bojovať proti režimu zastrašovaním kolegu na pracovisku zaslaním znefunkčnenej bomby a ktorý sa netají tým, že uvažoval nad zorganizovaním atentátu na predstaviteľov štátu. Jeho ambíciami nebolo byť vtipný, ale chcel splniť nevyslovené želanie západných spravodajských centrál. Za hrdinu si vybrali človeka, ktorého si z rovnakých dôvodov za svojho hrdinu vybral aj Marián Kotleba a jeho ľudia.

Filmári robia hrdinu z človeka, ktorý podľa ich slov „nič neurobil“, a dnes by jeho akcie boli vraj skôr „land-artom“, alebo inou formu umeleckého performance. Aby urobili z ich zastrašovacích akcií frašku, filmári tiež vyhodili zopár objektov do vzduch. Však efekt je dôležitý. No na druhej strane im nič nebráni, aby človek, ktorý podľa nich vraj nič neurobil, bol pre nich hrdinom. Filmári aj preto spolu s filmom vodia svojho hrdinu na festivaly a do médií. Kotlebova strana ho medzitým za jeho hrdinstvo nominovala za poslanca v NR SR a v mene spriaznenej ľudáckej strany kandiduje za primátora mesta Poprad a poslanca VÚC. Okrem toho ale je  už na prvý pohľad udivujúci veľmi podobný jazyk heroizácie medzi slovami režisérov a kotlebovcov. Nech už majú motívy filmári akékoľvek, zarážajúcejšia je podpora propagácie „hrdinu“ filmárov zo strany médií a obzvlášť Juraja Kušnierika, ktorý len prednedávnom pomerne rázne odmietol v slušných kníhkupectvách Rostasovu knižku Mlčanie, šíriacu v podstate takmer rovnaké bludy, demagógiu a teórie spiknutia. Podobného vizionára neváhal tentokrát nadšene, s primeraným pátosom a v krajšom obale hrdinstva „bojovníka proti komunizmu“ spropagovať vo svojej relácii v Rádiu FM.

Filmári a autori propagačných materiálov vraj chceli ukázať svojich „hrdinov“, ktorí fyzicky žijú v prítomnosti, v spomienkach však stále bojujú s komunistickým režimom. No v žiadnom zo svojich vystúpení neupozornili na ich súčasnú, pomerne horlivú verejnú aktivitu. V prípade Františka Bednára najmä pri jeho aktívnej podpore zoskupení, ktoré bojujú proti rôznym fiktívnym nepriateľom - Rómom, židoboľševikom, komunistom, moslimom a podobne.

 

Morálny gýč

Filmári s Františkom Bednárom trávili dosť veľa času na to, aby nepoznali jeho názory a druh angažovanosti. „Pre svoju lásku k slobode a nenávisť k totalite sa rozhodol kandidovať v nadchádzajúcich voľbách za ĽSNS“ nie sú ich slová, ale slová, ktorými ho prezentuje Slovenská pospolitosť. Tá, ktorej František Bednár vyjadril obdiv, že sú lepší vlastenci ako on a na adresu ktorej sa vyjadril: „V týchto ťažkých časoch, kedy je hovorenie pravdy opäť nebezpečné, treba podporiť každého, kto má ešte odvahu otvorene a verejne vyslovovať svoj názor a odvahu vzdorovať nástupu satanskej pakultúry konzumu a multikulturalizmu.“ , k čomu nezabudol dodať obligátne: „Odsúdenie komunizmu bez odsúdenia židoboľševizmu je historickým klamstvom.“ Jeho politické postoje sú v demokratickej spoločnosti jeho osobnou vecou a v podstate aj jeho právom a za svoje aktivity si svoj trest odpykal. Ale aj tak je ťažké pochopiť, prečo je práve tento človek a s takýmito názormi vydávaný za morálnu autoritu, tak ako to urobili režiséri filmu na verejných prezentáciách, ako to urobil Juraj Kušnierik v relácii verejnoprávneho Rádia_FM a ako v tom pokračujú aj iní novinári. Za obeť a symbol cnosti prezentujú človeka, ktorý sa vydáva za obeť preto, lebo mu vraj nebolo dokázané tým zlým režimom to, čo naozaj robil a k čomu sa teraz verejne hlási.

Juraj Kušnierik, predpokladám, že skôr z naivity a z absolútnej neznalosti, dokonca nadšene uviedol podporovateľa kotlebovských a ľudáckych ideí pesničkou od britských Clash, ktorá vraj „zhŕňa osud Fera Bednára v skratke“.

Práve relácia Juraja Kušnierika je v tomto veľmi symptomatická, lebo veľmi názorne ukazuje, ako jednoducho sa v mene boja proti korupcii, nemorálnosti a zlému komunizmu dokážu prezentovať teórie spiknutia, bludy o sprisahaní a puči v roku 1989 alebo o pretrvávaní vlády komunistov, teda všetko to, čo sa doteraz neúspešne pokúšala do verejného diskurzu dostať okrajová časť nacionálno-fašistického prúdu v politickom živote. Na rozdiel od vyznávačov radikálnych riešení tieto myšlienky Kušnierik, za asistencie Petra Kerekeša, sprezentoval v duchu pateticko-heroického eposu o romantickom bojovníkovi proti zlej totalite. Osobnú tragédiu človeka, ktorý uveril mediálne oživovanej metafore o studenej vojne, kvôli čomu si roky odsedel vo väzení, a ktorý uveril Kotlebovým predstavám o hrdinstve bojovníkov, povyšujú filmári a moderátori na príklad morálne vyššieho konania a obetu na oltár slobody. Pozornejší poslucháč počuje v uvedenej Kušnierikovej reláci hlas Rostasa, Kotlebu a celej plejády vyznávačov poriadku a tvrdej ruky, ktorými zamorujú verejný priestor rôzne okrajové médiá. Verejnoprávne Rádio_FM dostalo tento okraj oveľa bližšie k jadru verejnej diskusie ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Ale celá hra na morálnych hrdinov má v tomto propagačnom rozhovore viaceré riziká. Moderátor diskusie sa pri otázkach o plánovaných atentátoch ani raz nezamyslel nad tým, či sa František Bednár zamyslel nad pocitmi a osudmi ľudí, ktorých zastrašoval, alebo plánoval zabiť. Nezauvažoval nad tým, ako je možné, že je človek schopný zastrašiť človeka, ktorého dôverne pozná a proti ktorému nič nemá. Ako je možné, aby človek v záchvate ideologického osvietenia dokázal blížneho zredukovať na symbol nenávideného režimu. Pri rozprávaní o úmysloch vraždiť sa Kušnierik čudoval svojimi naivnými otázkami nie tomu, ako sa vyrovnať s vraždou, ale pýtal sa, či sa nebál smrti, ktorá mu ako bojovníkovi mohla hroziť. A toto na záver ešte zdramatizoval otázkou, aké hrozné muselo byť vypočutie rozsudku, ktorý ho poslal na 14 rokov do väzenia. Kušnierik nato neváhal spojiť osud tohto človeka s osudmi komunistami utýraných kňazov a viacerých nevinne odsúdených z počiatku 50. rokov.

Pri otázkach trestu a viny ani raz nespomenul precedensy súčasnej globálnej moci, ktorej sme súčasťou – napríklad stovky nevinne väznených na Guantanáme, ktorí nezažili ani ten minimálny luxus, že by stáli pred súdom a mohli sa priznať, že bojovali proti režimu (ak vôbec bojovali), ako to mohol zažiť a demonštrovať František Bednár.

Kušnierik aj Kerekeš však dôkladne sami odhalili štruktúru svojho prístupu k svetu, ktorý je až zaslepene ideologický. Vo svojej antikomunistickej nevidomosti považujú za rafinovanosť systému snahu okolia Františka Bednára -  jeho sudcov a advokátov - ktorí mu radili ako zľahčiť svoju vinu a znížiť tým aj trest. Pre súčasných ideológov je lepšie a hrdinskejšie, ak bol odsúdený na dlhé roky za ľudsky a psychologicky ťažko pochopiteľný a ničím jasným vysvetliteľný boj na život a na smrť s režimom, akoby bol odsúdený na menší trest z neideologických dôvodov, ak by našiel nejaké osobné dôvody na to, prečo poslal znefunkčnenú bombu vedúcemu svojho úradu. Hrdina, ktorý by preukázal slabosť a teda ľudskosť, by pre nich asi nebol dobrým hrdinom. Príliš ľudský príbeh by sa zle predával. Možno aj z tohto dôvodu režisérov a novinárov vôbec nenapadlo sa spýtať, ako sa cíti človek, ktorý uprednostní pred konkrétnymi vzťahmi k blízkym volanie vysielača z opačného ideologického tábora, propagujúceho abstraktnú ideu boja proti komunizmu.

 

Predvolebná kampaň

Tragickosť celej kampane okolo tohto filmu je to, že v mene komerčného úspechu dokáže ako hrdinstvo predať aj zúfalstvo, fanatizmus, zaslepenosť alebo usmievavý fašizmus. Ľudskosť a vzťah k druhému prekrútia dôkladne na zvrátenosť a na hrdinstvo (teda na normu) povýšia boj, nenávisť, zastrašovanie a atentáty, ak slúžia na tie správne ideologické ciele. Ľudia, ktorí sú podľa vlastných slov sami zbabelí na to, aby zmenili svoje pohodlie si vyrobia ideologického hrdinu, ktorému pripisujú vlastnosti, ktoré sú v rozpore s jeho vlastnými ambíciami, no urobia z neho hrdinu, ktorý poslúži zároveň Kotlebovým hľadačom vlastných hrdinov. František Bednár nie je vizionár. A podľa toho ako vystupuje a čo hovorí už nie je ani mladícky zapáleným bojovníkom proti režimu. Teraz bol len viacnásobné využitý druhými, ktorý prepísali jeho vlastnú minulosť podľa svojich vlastných potrieb. Podľa vlastných slov sám v mladosti hľadal niekoho, kto mu dá inštrukcie, aby mohol bojovať za spravodlivosť. Režiséri mu vyvolali tieto jeho ambície z mladosti a spropagovali ho. A Kotleba mu dodal nový zmysel boja a nové idoly.

Filmári a moderátori ešte nezabudli k verejnosti prehovoriť s morálnym apelom, že v súčasnosti potrebujeme opäť takýchto „bláznov“, ochotných vstúpiť do boja proti nepriateľom slobody. Rozbehli pomerne masívnu kampaň v prospech jedného politika, a pomerne výrazne aj pre veľmi okrajové pravicové politické prúdy. Otázkou len zostáva, či sú si všetci títo mediálni mágovia vedomí, akú nezištnú službu urobili v prospech ideológie Mariána Kotlebu a jeho fanúšikov, ktorí sú tými súčasnými „bláznami“ pochodujúcimi a aktívne sa zasadzujúcimi za zmenu tohto nedokonalého systému. Nepriateľ je už jasný.

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 172 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.10.2013 (Jozef Krt)

Diskusia k článku obsahuje 62 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist