Pred týždňom nás Modrania volali na „pracovný výlet“ do Rakúska. Vraj na nákupy.

Keď som pre dvoma dňami stretla susedku, pýtala som sa jej, ako sa im výletovalo a čo kúpili. Boli v toť v Hainburgu v Hoferi a kúpili „všetko, no všecičko“ : pracie prášky, maslo,mäso, v čokoládovni čokoládu, ale šli najmä „na uhorky“.
V Rakúsku stojí kilo uhoriek nakladačiek 40 centov, u nás 1, 50, niekde až dve eurá. Prišli na trh a trh bol plný Sloveniek s „kýbľami“, kupovali uhorky, kôpor, ba aj chren, neuveriteľné ceny, takmer za facku. Už to tam vraj poznajú, na jar tam chodili nakupovať jahody. „Ľudia sú tam milí, poznajú nás, vedia, že kupujeme veľa, nenaťahujeme sa, šak vieš, „Veronka, u nás na Slovensku ženičky vždy zavárali.“ Jej sa neušlo, Modrania sa zatárali v čokoládovni, na odbyt šli najmä varové čokolády, na pečenie, maškrty nekupovali, jej muž pri telke schrúme aj tú varovú čokoládu ako jahodu. O pár dní idú na výlet do Maďarska, tam sa vraj oplatia nakupovať potraviny a na jeseň do Poľska, tam je lacné všetko, len si treba dať pozor.

Vypočula som si. I poletujeme, i sníme, pomyslela, ale kým som prišla domov, vzkypela vo mne žlč. Čo to s nami urobili títo slovenskí nenažranci, že namiesto dovoleniek a exotických destinácií, či výletov za kultúrou, musia naši ľudia cestovať s vedrami po Európe, aby si zavarili zasrané rakúske jahody či uhorky, kúpili maslo či lacnejší prášok na pranie? Čo to s nami urobili, že ceny v našich veľkých obchodných reťazcoch aj malých obchodíkoch sú také, že sa im oplatí zaplatiť cestovný lístok a horúčavách brúsiť s cestovnými taškami na kolieskach a vedrami po obchodoch v cudzine a nakupovať lacné potraviny? Prečo na trhu v Pezinku, kde okrem domácich predávajú aj gazdovia z južného Slovenska stoja uhorky trikrát toľko ako o pár kilometrov ďalej? Uhorka predsa nie je orchidea, nevyžaduje špeciálnu starostlivosť, len vodu, tej teraz mali dosť, a priväzovať. Človek ich, ak je dobrý uhorkový rok (je!), potom len oberá a ak zavarí, rozdáva po susedoch.
Ja mám uhorky, jahody aj ríbezle v erbe, chodievali sme ich s babičku predávať na trh, zavárali stopäťdesiat pohárov ročne a rozdávali kde komu, viem o nich všetko!
Dotrepali sme sa s mamou do modranskej Billy, kúpili sme chladené kura. Mohli sme ho kúpiť aj v Lídli, ale vraj Billa je lepšia a čistejšia, povedala mama. Tak čistejšia Billa. Po príchode z Ameriky sa akosi neviem vmestiť do kože a zorientovať. Doma sme ho rozbalili, kura nemalo prsia a z kostí odpadávalo mäso. Bolo hnilé, pokazené, smrdelo, ani našu retrívericu, ktorá nepohrdne inými „maškrtami“ ako pokazené mäso, tie radšej nemenujem, sme na to nešťastné kura nenalákali.

Na trhoch je zakázané predávať mäso. Mám tam však babky, kamošky v starosvetských sukniach, čo mi prinesú domácu sliepku na polievku, kura alebo zajaca, pred vinobraním aj hus alebo kačku a ešte mi ku nej narobia lokší. Treba sa len dohodnúť a potom vám ju vytiahne spod sukne. Kačka má obyčajne veľkú pečienku, plný hrvoľ kukurice. Prečo takáto hydina smrdí predpisom európskej únie viac ako smradľavé kura z Billy? Babka sa s kačkou zhovárala od káčatka, kŕmila ju mladou žihľavou, nakoniec štopala kukuricou a možno jej zovrelo žalúdok, keď ju musela odexpedovať na trh hore brkami.

Smrdí to tu tými smradľavými potravinami. Zo Slovákov sa stali žobráci kočujúci po Európe s vedrami, a tým čo idú na dovolenku do poslednej chvíle hrozí, že cestovka skrachuje, a pôjdú do pr...e, v horšom prípade odcestujú niekde na letisko alebo ich ubytujú v priestoroch, ktoré katalóg radšej nezverejnil. Odstúpiť od výletu, znamená stornopoplatky, nastavené tak vysoko, že zaplatíte dovolenku tým, ktorých nalákajú za vás na last minute!

Sledovať správy znamená motať sa v akýchsi slovných kalkoch, človeku zostáva smutno a smutnejšie, počká si na šport a tam zaskočený tuposťou slovenských olympijských komentátorov už stráca silu aj glanc, tú stratíme o chvíľu všetci, a radšej telku vypína. Komerčná nekomerčná, spárená s rozhlasom či odkázaná sama na seba, všade kvitne sprostota. Národ sa zabáva, zabáva a zabáva. Kedysi Vladimír Mináč napísal, že sa tu uzabávame k smrti. Ak neskapeme hladom!
Všade okolo nás ľudia žijú čistejšie a asi aj slušnejšie. U nás sú platy nízke, postaviť sa proti tomu znamená vydierať štát, a tak so začudovaním a príslovečnou slovenskou pokorou berú Slovenky, staré ženičky, naše mamy a staré mamy, tie s ktorými sa tu akosi prestalo počítať, „kýble“, a mašírujú ako kedysi slovenskí chlapi za robotou, po Európe, aby si mohli nazavárať a čakať svoj mančaft pri nedeľnom stole s čokoládovou tortou, jahodovým posúchom, uhorkovým šalátom a rezňom...
Chodíme oblečení na hanbu sveta, nakupujeme u Vietnamcov, Číňanov a sekondhendoch to, čo bohaté Európanky vyrazili, zavárame rakúske uhorky, jeme maďarské maslo, kupujeme poľské potraviny, cukor, soľ, oblečenie...
Ak stretnete niekde v cudzine medzi japonskými turistkami s fotoaparátmi a rúškami na nosoch (Európa im tuším smrdí, nie?) skupinky unavených žien s opuchnutými nohami a vŕzgajúcimi kýbľami či taškami na kolieskach, prihovorte sa im, ak sa nehanbíte, to sú naši, možno aj vaše, naše, či moje príbuzné, prepadli Európu tak po svojom, kupujú potraviny, aby mohli lacnejšie variť a odložiť si peniaze trebárs na lieky.

Rozhorčená mama na trhu hovorí predavačke, ktorá predáva jednu vinohradnícku rajčinu za dve eurá, že nehanbíte sa? Ona sa očividne nehanbí, nakloní sa a povie: „Ber, alebo ťahaj do pi..! Medzitým ja skrývam do koša domácu sliepku na polievku a pýtam kôpor, ktorý mi tetuška strká zadarmo. Keď sa jej opýtam, prečo nechce peniaze, bezzubo sa rozosmeje: „Dušinka, šak to je len koper, čo mi rástel na srdci?!