Siahnuť si na život patrilo ešte v 19. storočí k samostatnému poetickému žánru.

Všetko začal Goetheho román Utrpenie mladého Werthera. Samovražda je v ňom vykreslená ako definitívna alternatíva k premenlivosti života. V Turci zomrelo v júni päť mladých ľudí. Nič nenasvedčuje tomu, že by sme mali do činenia s rituálnymi samovraždami sektárov, vystrašených skorým koncom sveta.

Po chodbách kramárskej nemocnice sa šuchtal mladý ošetrovateľ  s ihlou milosrdenstva. Dávkoval smrť v Bratislave, ale možno aj po iných ošuntelých nemocniciach ľudom, ktorí podľa neho nevládali žiť. Utrpenie ťažko chorých spoznal neomylne, ako škrupinkár prázdnu zápalkovu škatuľku. Aj ošetrovateľ vedel, v ktorých schránkach  už života takmer niet, duša by rada odišla,  no nedokáže sa odpútať od desaťročí prežitých so slabnúcim telom.

Samovražda a eutanázia zdieľajú so životom nevyhnutný koniec, no neférovo sa predbiehajú v rade. Často počujeme slovné spojenie "predčasná smrť", akoby sme ju, neduživú, mali dať do mimoriadnej opatery, po ktorej bude silná a nemilosrdná, taká, ako sa necháva portrétovať na tarotové karty. Alebo je "neočakávaná", ako niečo, čo nie je súčasťou nášho bytia, niečo viac-menej náhodné, čo sa zhodou okolností pritrafí nám všetkým.

Naša neschopnosť reagovať na jej nezrelé alebo rozmarné podoby vyplýva zo zmutovaných náboženských a kultúrnych tradícií, ktoré smrť vytláčajú za hranice predstaviteľného. Naši predkovia pijávali na hroboch zosnulých, príbehy o oživených sú v rozprávkach častejšie ako správy o nájdených pokladoch. Tance smrti siahajú do najhlbších letokruhov stredoveku a  každá rodina má pratetu, ktorá chodievala na špiritistické seansy koketovať s milencom, ktorý padol počas prvej svetovej vojny na talianskom fronte. Smrť sa premenila na duchovný folklór, ktorý sa ľahko konzumuje, no zle trávi.

Za hranice mysliteľného sa dostáva aj život. Jeho krehkú štruktúru na tieto miesta vytláča ekonomická realita, rozpad spoločenstva na egá a premena jednotlivcov na bábky, zmietané otrasmi podvedomia a z toho vyplývajúca epidémia zdanlivosti. Milujeme približne, pracujeme zdanlivo, žijeme nepresne. Smrť je niečo, čo žije v Afganistane, v Osvienčime alebo v autobuse pri Polomke. Niečo, čo nás dojme, akurátne a bezpečne, ako predvídateľný koniec filmu. Ale nedokážeme si predstaviť, že mnohé podoby smrti formujeme my, našou necitlivosťou a stratou schopnosti odhadnúť, či niekto potrebuje pomoc.

Žijeme v krajine, kde sa státisíce ľudí stali vďaka ekonomickej vylúčenosti disidentmi. Ich postavenie im neumožňuje zúčastňovať sa na radovánkach zážitkového kapitalizmu. Nemajú na knihy, na divadlo, nemajú poriadne železnice, rušia im nemocnice. Sme krajinou mladou, ktorá si zakladá na tom, že má generáciu spisovateľov žijúcich v getách reklamných agentúr. No ani tisíc klarinetov z kaviarní na dunajskom nábreží neprehluší melanchóliu ľudí, ktorú ospevovali opojení pražskí bohémi. Mladosť našej krajiny má k Wertherovi najbližšie.

Text vyšiel aj v denníku Pravda