Autor, ktorý sa vo svojom denníku v .týždni označuje za kultúrneho novinára, (čiže takpovediac za „kulturistu“) a znalca hudby a literatúry v texte Rozhnevaní umelci a rodičovský štát veľmi nešťastne prirovnáva nezávislých umelcov k rozhorčeným pubertiakom žiadajúcim od svojich rodičov (štátu) vreckové, pričom keď ho dostanú hádžu sa (nevďačne) o zem, pretože nespĺňa ich predstavy.

Pán Kušnierik už vo viacerých svojich blogoch, v ktorých sa vyjadroval k požiadavkám učiteľov či nedávnym protestom lekárov, preukázal sklony k zjednodušeniam a čierno-bielemu videniu sveta, ktoré nepresahuje osobnú skúsenosť.

 O kultúre

 Nie všetci sme učitelia, nie každý je lekár, ale kultúra sa týka nás všetkých. Bez kultúry by sa z nás stali zúfalí jedinci blúdiaci bezútešnou realitou všedných dní, obmedzení na to najzákladnejšie, čo potrebujeme na prežitie. Žiadnym spôsobom by sme sa nelíšili od zvierat, chýbalo by nám práve to, čo z nás robí ľudí. Najzúfalejšie by však bolo, že by sme to nedokázali ani pomenovať či vyjadriť iným spôsobom, pretože vo svete bez kultúry by predstavivosť a myslenie neexistovali.

 Ako sa vyjadril labouristický minister kultúry, médií a športu Chris Smith: „Umenie je významným samo o sebe, pretože podnecuje našu predstavivosť (...) Zohráva veľmi významnú úlohu pri výchove a vzdelávaní. Vizuálne umenie, hudba, divadlo a tanec sú veľmi prínosné pre rozvíjanie schopností a kritického myslenia detí. A nakoniec je umenie dôležité aj spoločensky, keďže dokáže ľuďom poskytnúť pocit spolupatričnosti takým spôsobom ako nič iné.“

 O peniazoch

 Postavenie kultúry sa v spomínanom texte spochybňuje len implicitne, otvorene sa však útočí na systém jej financovania štátom a rozhnevaným tínedžerom (umelcom) sa odkazuje, aby sa postavili na vlastné nohy. Tu prichádza najsmutnejšia časť textu, pretože jeho autor sa domnieva, že organizovať výstavy a koncerty, vydávať CDčka a knihy sa predsa nesmierne oplatí, pretože všetko odfinancujú návštevníci koncertov, poslucháči a čitatelia.

 Realita je však taká, že zo vstupného na výstavu možno pokryť akurát tak benzín do dodávky, ktorá obrazy priviezla, prípadne poistné, ktoré sa pri prevoze umeleckých diel platí. Keď si dvestostranovú zbierku poviedok francúzskeho prozaika kúpi tristo čitateľov, tak sa vydavateľovi akurát vráti honorár, ktorý vyplatil prekladateľovi. Autor textu evidentne nemá predstavu o finančnej stránke kultúrnych počinov.

 Najsmutnejšie však je, že pán Kušnierik umenie a jeho artefakty považuje za produkty, ktoré sa predávajú na akomsi trhu s kultúrou. Ako bývalý „kníhkupec“ by mohol vedieť, že kníhkupectvá nie sú pekárne. Komerčnej a mainstreamovej kultúre a umeniu často chýba kvalita a lavíruje na pomedzí gýču a sprostredkovaní lacných pocitov. Práve preto, ako aj pre to, čo správne povedal napr. vyššie citovaný Chris Smith, je povinnosťou štátu podporovať marginalizovanú, nezávislú kultúru a umenie (a samozrejme ich adekvátnu reflexiu). Čistý trh v kultúre vedie k pustatine osvetlenej reklamnými neónmi a vyzdobenej bilboardami, čiže na dialničný privádzač napr. na Zlatých pieskoch.

 O umelcoch života

 Podstatným zjednodušením je aj to, že autor hádže do jedného vreca s nálepkou „umelci“ všetkých, ktorí kultúrnu infraštruktúru tvoria – kurátorov, vydavateľov, grafikov, technikov, organizátorov kultúrnych podujatí atď. Zjednodušene tých, ktorí sú nahnevaní a žiadajú od štátu koncepčný prístup k financovaniu kultúry, pretože sú to práve oni, čo pripravujú výstavy, zháňajú kapely, volávajú prekladateľom a redaktorom, prepočítavajú rozpočty, platia faktúry za elektrinu, kúrenie a distribúciu a áno vypisujú žiadosti o dotácie z ministerstva kultúry.

 Dotačný systém nie je dobre nastavený, preto volajú po koncepcii a kontinuite. Každoročne totiž stoja pred papierovaním, ktoré zaberá týždne práce, pričom nejasné pravidlá sa neustále menia a výsledok je (povedzme) neistý. Niektoré inštitúcie zažívajú každoročný boj o holú existenciu (skúste si dovoliť pozvať na koncert zahraničnú kapelu, keď neviete, či tu o dva mesiace vôbec budete; vopred predosielam, že na Slovensku je len obmedzený počet zlatých pivovarov, čo dajú peniaze).

 Štát má nielenže právomoc poskytovať priame dotácie na kultúru, ale má možnosť nastaviť systém nepriamych dotácií. A ten, bohužiaľ, nastavený nie je. Mechanizmus podpory vo forme asignačnej dane (2 % z daní) sa mení, spomínané percento sa znižuje a zákon o sponzorstve nebol ani len predložený. Pokiaľ ide o koncepciu kreatívneho priemyslu, existuje jej návrh, ale konkrétnu stratégiu možno prijať len v spolupráci s Ministerstvom hospodárstva. Tak ako sa majú tí trucujúci teenageri dostať k oným bájnym mecenášom? Mimochodom priradzovať slovo mecenáš k slovu snob tiež o veľkej rozhľadenosti autora nesvedčí.

 Napokon, títo „umelci-násťroční“ sa možno vôbec nebúria kvôli tomu, že sa im rodič rozhodol vybrať a kúpiť „komp“, ale pretože vidia, že namiesto neho domov doniesol predražený televízor Panasony, ktorý za „rozumnú“ cenu kúpil na Miletičke.

 O zjednodušeniach ako ceste do pekla

 Na záver by som už len dodala, že takéto texty sú v dnešnej už aj tak dosť vypätej spoločenskej situácii nebezpečné. Otvorene sa v nich totiž nemalá časť spoločnosti označuje za darmožráčov/príživníkov/parazitov či rozmaznané deti, ktoré sa o seba nedokážu postarať. A to na stránkach, kde boli nedávno napr. protestujúci proti Gorile označení za „vyžírky“. Následky, aké takáto účelová nenávistná propaganda priniesla v minulosti snáď netreba nikomu pripomínať. V každom prípade ide po formálnej i obsahovej stránke o amatérsky a naivný text, ktorý zachraňuje len to, že ide o záznam do denníčka, ktorý len zhodou digitálnych technológií neleží na nočnom stolíku.  

 O svete a osvete

 Ak vyjde živnostnícky pôsobiaci novinár do sveta, zistí, že tí, čo robia kultúru, naozaj nečakajú každý mesiac výplatu od štátu.  Zo spomínaných dotácií sa im po odčítaní všetkých prevádzkových nákladov na to, aby sa ich diela dostali medzi ľudí, dostáva mizivé percento (ak vôbec nejaké). Keď potrebujú peniaze, zamestnajú sa na chvíľu v reklamnej agentúre, nábytkárskej firme alebo prekladajú návody na použitie GPS. Umenie robia preto, že ich napĺňa, pretože bez tvorby ich život stráca zmysel, pretože vedia, že málokto z veľkých umelcov minulého storočia „pracoval“ ako umelec na plný úväzok – umenie pre neho bolo životom, a nie prácou. To nie oni sa dnes búria – dnes protestuje pomyselný Max Brod, Gaston Gallimard, Klaus Biesenbach, Jean Vilar či David Enthoven.

 O ničom

 Ako hovorí ekonóm, ku ktorého teóriám sa hlási časopis, kde má pán Kušnierik „na starosti kultúru“, „nič nie je zadarmo“. V konečnom dôsledku ani tie voľné lístky a recenzné kópie. Ba ani len tie povinné odovzdávané výtlačky do národnej knižnice. To všetko platia zo svojho vrecka Kušnierikovi rozhnevaní pubertiaci, čiže okrem toho, že prímer o vzdorovitých umelcoch a rodičovskom štáte je dosť nezrelý, v konečnom dôsledku nefunguje a nemá veľmi logiku.  Takže kto je tu vlastne nedospelý?

Súvisiace odkazy: http://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=10150577341332631&id=624387630

www.tyzden.sk/kultura/nahnevani-umelci-a-rodicovsky-stat.html