„Biely dom sa nenazýva bielym pre farbu tapiet,“ hovorí Dr. House nádejnému čiernemu kandidátovi v pamätihodnej epizóde.

Ostáva otázkou, či sa Barack Obama nestal prezidentom len vďaka televíznemu seriálu 24 hodín, v ktorom boli Američania prvýkrát konfrontovaní s myšlienkou černošského prezidenta. Myšlienka čierneho prezidenta v Bielom dome bola ešte pred tromi rokmi taká neuveriteľná, že mohla byť súčasťou iba filmovej fikcie.

Rovnako neskutočné sa po všetkých evanjelikálskych kazateľoch, ktorí vplývali na Bushovu politickú sektu, zdalo, že by mohlo dôjsť k zmene aj v teologickej orientácii. Z pohľadu politickej teológie je preto vzrušujúce sledovať, že extrémne pravicových kazateľov nahradil diskrétny Obamov idol nemeckého pôvodu Reinhold Niebuhr.

Niebuhr je predstaviteľom liberálnej protestantskej teológie, ktorého práca a myslenie ovplyvnili neskôr nemeckého teológa Dietricha Bonhoeffera aj nemeckú tajnú antinacistickú Vyznavačskú cirkev. O Ku Klux Klane Niebuhr povedal, že ide o „najhorší špecifický sociálny fenomén, ktorý vôbec kedy zrodila náboženská pýcha.“ Reinhold Niebuhr, ktorý prešiel od politického socializmu 30. rokov cez pacifistické hnutia až do myšlienkového prúdu kresťanského realizmu, ostal  do konca svojho pôsobenia silným demokratickým socialistom a patrí medzi opory liberálneho amerického protestantského myslenia.

Je známym klišé amerických prezidentov, že majú svojho obľúbeného metafyzika. Aj toto pravidlo našlo výnimku v Bushovi, ktorý dnes, aká hrôza, buduje prezidentskú knižnicu.

Obamovi môžu vyčítať tí, ktorí zdôrazňovali jeho meno Hussain, že počúval radikálne kázne pastora Wrighta. Jeho politické predstavy o spoločnosti však nie sú o nič nebezpečnejšie ako apokalyptická teológia kazateľov z Biblebeltu, ktorí sa striedali v Bielom dome na raňajkách. „Keď sa prihovárate k Bohu, je to modlitba, keď vám Boh odpovedá, je to schizofrénia,“ vyhlásil peruánsky rímskokatolícky biskup v reakcii na slová politikov, ktorí tvrdia, že ich rozhodnutia riadi Boh.

Niebuhr predstavuje v protestantizme jeho najstaršiu humanistickú inšpiráciu, ktorej tradíciu udržiavala cez druhú svetovú vojnu Vyznavačská cirkev. Niebuhr si nikdy nepomýlil obsah s formou a nemal tak prečo skĺznuť do samoúčelného estetizovania doktríny u starokatolíkov alebo, naopak, odmietaní liturgie u evanjelikálov. Vedel, že gestá, teológia priestoru, obrazu sú dôležité, no sú ničím bez prežívania.

Do akej miery bude schopný nový americký prezident prijať tento koncept, sa uvidí. Zatiaľ sme totiž boli svedkami iba translatio imperii, ktoré vyzeralo chvíľami ako 24 hodín, chvíľami zase ako intronizácia Christos Rey, o ktorom snívajú predkonciloví staroestéti.