István Csurka (*27.3.1934 - †4.2.2012) bol dvojnásobným laureátom literárnej ceny Józsefa Attilu, ultrapravicovým politikom, spoluzakladateľom strany Maďarského demokratického fóra (MDF).

Roztržkou nacionálne orientovaných členov vo vnútri MDF sa v Maďarsku začala silná polarizácia medzi pravicou a krajnou pravicou. Po nezhodách s vedením MDF (1993) Csurka založil Stranu maďarskej spravodlivosti a života (MIÉP). V rokoch 1990-1994 bol poslancom parlamentu za MDF, v rokoch 1998-2002 zase za MIÉP. Csurka pokladal svoju stranu za stranu „úprimných“, lebo „...naši členovia sa odvážia hovoriť aj to, o čom v iných stranách len rozmýšľajú“. V preambule štatútu strany stojí, že „maďarská demokracia patri len Maďarom“ a jej členmi môžu byť iba rasovo čisti Maďari. Csurkovu „maďarskú demokraciu“ politológovia nazvali etno-demokraciou. MIÉP ako jediná parlamentná strana nesúhlasila so vstupom Maďarska do NATO. Kritizovala bombardovanie Juhoslávie a nepodporovala prítomnosť maďarských vojakov v  Afganistane. Kritický postoj zaujal voči Maďarskej národnej banke, lebo údajne slúži „cudzím záujmom“. Csurka vehementne podporoval revíziu Triaononských hraníc a bol silným zástancom tzv. krajanského zákona. Trpel komplexom zániku maďarstva. Vlády, ktoré vyšli z demokratických volieb pokladal za vazalské. Svojim politickým partnerom vyčítal, že budúcnosť maďarstva chcú riešiť bez jeho minulosti. „V dejinách sa stráca iba to, čoho sa vzdávame“ – argumentoval. Hromžil proti „nekontrolovanej a zúrivej privatizácii“ a brojil proti zákonu o umelom prerušovaní tehotenstva.

MIÉP bola počas prvej Orbanovej vlády (1998-2002) najmenšou parlamentnou frakciou. Prejavy poslancov MIÉP sa odlišovali od politikov ostatných strán a niesli sa jednoznačne v duchu označovania a vyhľadávania nepriateľov maďarstva. Príspevky boli vopred publikovane v Csurkovom  týždenníku Magyar Fórum. Maľovanie nepriateľov maďarstva a volanie po odčinení krivdy Trianonu boli konštantnou témou jeho verejných prejavov. Csurkovou najväčšou dilemou boli Židia. Opakovane prízvukoval, že „jedna tenká, úzka, liberálna, nie maďarská, šedá vrstva sa prebíja do života Maďarov. Cieľavedome vyprázdňuje štát a obsadzuje kľúčové miesta“ (mysliac predovšetkým na Židov). Csurka hľadal východiská z tohto „nebezpečenstva“ a vyjadroval sa jednoznačne: „Endlösung bolo takým konečným riešením, ktoré nekvalifikovane skončilo v plynových komorách.“ Podľa neho Hitlerovo konečne riešenie židovskej otázky, ak by nebolo skončilo v plynových komorách, nebolo by odsúdeniahodné. Nepriame propagovanie fašizmu na stranách jeho novín vyvolávalo otázky. Csurka svoje antisemitské a antikomunistické myslenie demonštroval veľmi jasne. Vhodným príkladom bola kauza predaja futbalového klubu FCT Ferencváros (FRADI). FTC kúpil Gábor Várszegi, podnikateľ židovského pôvodu a majiteľ „večného“ rivala FTC – MTK Budapešť. Je známe, že MTK sa tradične pokladá v Budapešti za židovský klub. FRADI je zase proletársky, tešiaci sa veľkej obľube Maďarov. Vyhlásenie MIÉPu, že „FTC – ako symbol národa – sa obchodnou transakciou dostal do rúk majiteľa MTK, ktorý je spojený so židovstvom a stal sa majetkom pažravej a ničím nelimitovanej skupiny, ktorá nikdy nemala vzťah k FTC a maďarstvu“ možno bez zaradiť do kategórie tvrdého antisemitizmu.U sympatizantov MIÉPu transakcia oživila neonacistické myšlienky, lebo v rokoch najväčšej slávy tohto klubu (v čase horthyovskej éry) bol prezidentom FTC Andor Jaross, minister vnútra (po vojne odsúdený ako vojnový zločinec), ktorý mal na starosti aj deportáciu maďarských Židov do koncentračných táborov. Csurkovci rozdelili Maďarsko na národných a nenárodných Maďarov.

Ohľadne handicapovaných sa Csurka raz vyslovil až rasisticky: „Chyba je v tom, že v spoločnosti sa dostatočne prísne neuplatňuje princíp prirodzeného výberu“ – povedal. Na stupnici hodnôt pre MIÉP sú liberalizmus a komunizmus dve strany tej istej mince a javy univerzalizmu a globalizácie a slúžia svetovému židovstvu. Maďarsku socialistickú stranu pokladal za komunistickú. Podpísanie Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a MR (1995) odsúdil a tvrdil, že Maďari mali Slovákov prinútiť, aby vyhlásili neplatnosť Benešových dekrétov. Liberálov považoval za židovskú stranu a svoju pôvodnú stranu (MDF) za prostitútku pre socialistov a liberálov. Na druhej strane FIDESZ a nezávislých maloroľníkov (FKGP) nepokladal za nepriateľov, len za obete. Voči politike FIDESZu bol Csurka ambivalentný. Sympatizoval s nimi a kde mohol, tam ich podporil. Každý dvojtretinový zákon v parlamente Csurkovci podporili. Analytici ich upodozrievali, že o spolupráci existovala tajná dohoda, ktorá bola latentne skrytá ale čitateľná. MIÉP a FIDESZ hrali pred verejnosťou akési bábkové divadlo. Na scéne sa bábky občas povadili, diváci však nevideli, že bábkami hýbe ruka Viktora Orbána. Csurka v kontakte s vládnou koalíciou vystupoval v úlohe polo-lojálnej opozície. Proti opozičnému zoskupeniu socialistov a liberálov však vystupoval ako nekompromisný opozičník. V maďarskom parlamente v rokoch 1998-2002 tak existovala opozícia opozície. Útoky MIÉPu sa vždy niesli v duchu hungarizmu, etnickej a rasistickej ideológie.

Csurka často používal slovo „kasta“, čo v jeho ponímaní bolo čosi viac ako marxistická kategória „triedy“, ale o niečo menej ako fašistická koncepcia „rasy“. “Demokracia v Maďarsku je polo-demokraciou“ – hovorieval. Podľa neho Fideszáci založili tradíciu kastovej demokracie v Maďarsku, ktorá zastala na polceste k „pravej maďarskej demokracii“. Základom takejto demokracie má byť biely, radikálny a malý maďarsky občan. Vrstvu malých maďarských občanov Csurka hľadal najmä v prostredí reformovanej cirkvi. Keď sa Synoda maďarskej reformovanej cirkvi uzniesla, že kňazi, angažovaní v politike sa musia farárskeho povolania zriecť, protestoval. Obvinil vedenie cirkvi, že konajú „podľa objednávky Svetovej banky, Synoda prijala protikresťanské rozhodnutie a vstúpila do služieb liberálnych síl svetovej globalizácie“.

Vplyv Csurkovej strany na myslenie obyčajných Maďarov nebol nikdy predmetom výskumu. Je ale pravda, že v Maďarsku ani nebola reálna obava, že by sa Csurka so svojou stranou dostal ku nekontrolovanej moci. Občas síce sebavedome prehlasoval, že budúce maďarské vlády nikdy nebudú bez MIÉPu. Jeho sebavedomie skolabovalo pri postojoch k Rómom. Politické strany pravého aj ľavého stredu v Maďarsku vynútene hľadali spoluprácu s rómskymi politickými či občianskymi organizáciami. Pre Csurku a jeho MIÉP akýkoľvek kontakt s Rómami bol neprijateľný. MIÉP sa vymedzoval sám z možnej koaličnej spolupráce z etnických a rasových dôvodov.

István Csurka sa verne a oddane orientoval na problémy maďarstva. Bojoval za všetko, čo bolo maďarské. V jeho ponímaní reprezentantom nefalšovaného maďarstva bol každý, kto mal buričskú povahu. Medzi takých nezaradil ženy, homosexuálov, hendikepovaných, nerozhodných, Rómov a Židov. Keď Imremu Kerztészovi udelili Nobelovu cenu za literatúru (2002), verejne vykríkol: „Kedy konečne udelia Nobelovu cenu Maďarskému spisovateľovi!?“

V nekrológu k úmrtiu Istvána Csurku, filozof Tamás Gáspár Miklós, si položil zaujímavú otázku: „Bol Csurka nacistom?“ A odpovedal si typicky maďarsky: „Csurka síce bol nacistom, ale nie ako príslušník Jobbiku, lebo ten nedbá o maďarstvo. Csurka pre maďarstvo mal horúce srdce. Nech mu je preto hrob ľahký!“

Z maďarského verejného života odišiel kontroverzný politik, verejnosťou trpený neonacista a antisemita.