Ostrá rétorika, zveličovanie, demagógia, to všetko patrí k folklóru politického prekárania a komunikácie rozličných postojov. Sú tu však politické floskule, rôzne variácie o „zradcoch“ a „zapredancoch“, z ktorých vanie ten najväčší puch slovenskej politiky rokov 90-ych, a ktorých užitie musí vždy zamraziť.

V snahe zaujať sa politici musia oprieť o zjednodušenie a zveličenia. Je to vlastne ich hlavná pracovná náplň, vyrábať skratky, formulovať hodnotové rozdiely a napasovať ich do čo najjednoduchších škatuliek. A aj keď je úplne pudová a primitívna, a nedemonštruje vášeň pre vec, oddanie sa hodnotám, ale len neschopnosť presvedčiť a zaujať jednoduchým argumentom, otvára nám minimálne novú škatuľku – škatuľku nevkusu. Tak aj Galka a Fica napríklad spája ohavný nevkus v užívaní slova genocída na opis podľa nich nevhodnej ekonomickej politiky.

Pri schvaľovaní a navršovaní tzv. eurovalu sa však v diskusii opakovane ozvali hlasy, že ide o „zradu“ a „zapredanie“ Slovenska. Domnievam sa, že takáto rétorika je ešte viac než nevkusná, je nebezpečná a nešťastná. Podsúva nám totiž, že ‚tí druhí‘ z titulu svojho konania a názorov nie sú viac legitímnymi členmi danej politickej komunity. Ich názory, ich hlasovanie, sú ich samo-vylúčením, znakom ich nekompatibilnosti so zvyškom správne mysliacich. Svojím konaním odhalili svoju nehodnosť. Zradili a zapredali dôveru v nich vloženú. Možnosť, že snáď ide len o prejav legitímneho sporu hodnôt, o politický konflikt par excellence, kde skrátka protichodné tábory dospeli k inému názoru ohľadom toho, čo predstavuje najlepšie politické riešenie danej situácie sa tu nepripúšťa. Obvinenie zo zrady nie je súčasťou politickej diskusie, nech by bola akokoľvek vášnivá, je jej definitívnym ukončením.

Slová zrada a zapredanie majú nejaký svoj obsah, ktorý však nemožno zľahčiť čisto na nejakú metaforickú rovinu. Nemožno súčasnému parlamentu uprieť, že má mandát rozhodovať o presunoch ďalších kompetencií – veď vzišiel práve z minulých nezhôd a neschopnosti strán bývalej vlády nájsť na túto tému spoločnú reč. Takisto nemožno súčasné konanie parlamentu stavať do polohy nejakého jedinečného, dosiaľ nevídaného aktu – presuny kompetencii a medzinárodných záväzkov podobného rozsahu tu už boli aj v minulosti a tí čo dnes kričia zrada s nimi zväčša nemali problémy. Slová o zrade sú tak len zbytočne emocionálnym, planým kričaním, ktoré je ale zhubné pre naše politické súžitie.

Môžete to pripísať môjmu pojmoslovnému jemnocitu – ale slová majú svoju silu a má zmysel byť citlivý ako sa v politike využívajú. Už fakt, že mnohé politické strany si dávajú do vienka celé hodnotové koncepty ma znepokojuje, lebo týmto prisvojením vylučujú všetkých oponentov z množiny ich možných zástancov: a tak napr. poľská strana Právo a Spravodlivosť nám odkazuje, že všetky ostatné strany zákonite vedú len k bezpráviu a krivde, a naša Sloboda a Solidarita nám odkazuje, že len oni majú vlastne ten správny patent, všetkým ostatným ide len o nevoľníctvo a sebectvo. Na rozdiel od označenia liberáli, sociálni demokrati, nám tak neavizujú súbor hodnôt, ale ich exkluzívne privlastnenie.

Dnes sa ukazuje, že kritici eura mali pravdu, že je to politický projekt, ktorý ignoruje ekonomické reálie a môže naraziť pri prvej kríze. Upachtená snaha každej kohorty európskych politikov *tvoriť dejiny* a zapísať svoje mená pod ďalší míľnik vo veľkolepom politickom projekte EÚ je viac než kontraproduktívna a aj súčasné neduživé snahy o nápravu vyznievajú nanajvýš nepresvedčivo. Ponúka sa tu celý arzenál kritík, hodnotových rámcov, rétorických škatuliek. Fakt, že si ale niektorí slovenskí kritici zvolili ako rétorickú barličku práve slová o zapredaní a zrade Slovenska, o nevoľníctve a novej totalite a podobných nezmysloch, poukazuje nielen na ich neschopnosť predostrieť relevantné argumenty ale priam – trúfam si povedať – na ich zradu ideálov, ktoré sa hlásia reprezentovať.