Tak to by stačilo. K nasledujúcemu textu ma vyprovokoval článok Tomáša Czwitkovicsa na portáli medialne.sk, v ktorom hodnotil odovzdávanie Novinárskej ceny 2009. Za hlavný nedostatok ročníka označil udelenie ceny Michalovi Havranovi za jeho komentár o policajnom zásahu na Hodžovom námestí počas návštevy čínskeho prezidenta.

Jeho hlavným argumentom bolo to, že Havran vraj nekomentoval aktuálne udalosti, ale vyjadroval osobné presvedčenie „s ideologickým záverom najhrubšieho zrna“ (dovolil si dokonca použiť slovo kapitalizmus – strašné čosi), čo si on od komentátora neželá. Ponechajme teraz bokom fakt, že Czwitkovicsovi a jeho kamarátom zjavne nerobí problém akceptovať neporovnateľne ideologickejšiu publicistiku (samozrejme s tou jedinou správnou orientáciou), ktorá pravidelne boduje na tejto súťaži. Rovnako nevenujme príliš veľa času trápnej predstave o komentátorovi, ktorý nevyjadruje svoje osobné presvedčenie (je až zábavné, že kým osobné presvedčenie pravicových autorov by tento človek krvopotne bránil ako ich demokratické právo, ľavičiarom by najradšej zapchal ústa, ako sa v slobodnej krajine patrí). Pristavme sa pri inom momente.

     V prvom rade musím podotknúť, že patrím k tým, ktorí Havrana odhovárali od prijatia tejto ceny. Nie že by som mu nedoprial odmenu – Michal Havran je bezpochyby a bez ohľadu na pohŕdavé hundranie jeho obmedzených ideologických oponentov vynikajúci publicista, podľa môjho názoru jeden z najlepších nielen na ľavej časti spektra. Tento moment pri všetkej skromnosti hádam viem profesionálne posúdiť, lebo na rozdiel od vyššie spomenutej úderky sa zaoberám vecnou mediálnou analýzou a nie ideologickým odpaľovaním názorov, s ktorými nesúhlasím – to by na titul „mediálneho analytika“ stačilo nanajvýš v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Dôvod, pre ktorý sa mi prijatie tejto ceny nepáčilo, je ten istý, pre ktorý som v minulosti odmietol účasť v porote tejto súťaže – výrazná ideologizácia pri hodnotení jednotlivých príspevkov. Jednoducho si neželám, aby moje meno slúžilo ako alibi pri posudzovaní objektivity tejto súťaže. Napokon, Havran napísal minulý rok niekoľko skutočne skvostných textov, neporovnateľne kvalitnejších ako komentár, za ktorý dostal cenu – čo len podčiarkuje, že mu ju udelili za tému, ktorá sa medzi pravičiarmi nosí, je mainstreamová a predstavuje pohodlný mostík k akceptovaniu ľudí iného zmýšľania. Lenže v tomto prípade ide o akceptovanie človeka, nie jeho názoru, o ktorý by malo ísť v publicistike predovšetkým. Novinárska cena sa od svojich prvých škandalóznych ročníkov (kedy dostávali ceny príspevky, ktoré boli nielen ideologicky úzkoprsé, ale dokonca aj také, u ktorých SSN, Tlačová rada a iné orgány skonštatovali hrubé porušenie zásad novinárskej etiky) viditeľne posunula smerom k vyššej kvalite, no na jej všeobecnú akceptáciu je podľa mojej mienky ešte priskoro a ktovie, či na to vôbec bude niekedy čas (súdiac podľa zloženia jej správnej rady). No Czwitkovicsov prvoplánový útok (pri ktorom sa zo serióznej diskusie sám diskvalifikoval svojou primitívnou poznámkou na adresu Rómov) nesie v sebe hlbší symbol. Ten sa dá nájsť v simplicitnej mentalite človeka, ktorý jedinú dobrú žurnalistiku nachádza v osi Sme - .týždeň – Trend a pre ktorého je pravicová publicistika synonymom kvalitnej publicistiky. Sme pravicoví, teda pravdiví – znie zjednodušená optika týchto ľudí a vy si až pri tomto momente uvedomíte, že oproti vám nestoja intelektuálne zdatní súperi, ale ideologickí primitívi a že voči ich myšlienkovým schémam treba mať práve tak málo zľutovania ako voči mimovoľnému vypúšťaniu slov Slotových hulvátov.

     Niekedy pred parlamentnými voľbami 2006 som sa v jednej televíznej diskusii zamýšľal nad intelektuálnym úpadkom slovenskej ľavice. Dnes by som túto výpoveď rád doplnil. Moja kritika ľavice neznamená, že pravica je na tom lepšie, len je voči sebe menej úprimná. Tá jej sebaistota nepramení z intelektuálnej hĺbky, ale povrchnosti, pri ktorej si vystačí s ideologickými schémami. Pravica neriešila príčiny svojho zlyhania v roku 2006 – namiesto toho celkom plynulo prešla ku kritike Ficovho populizmu. Neobjavil sa u nej ani náznak sebareflexie – pokus Daniela Lipšica bol knokautovaný nielen jeho kolegami, ale dokonca ho za to absurdne kritizovali aj novinári. Médiá vynašli investigatívnu žurnalistiku v pravom zmysle slova až po voľbách roku 2006 – svoju nadprácu v prospech kabinetu Mikuláša Dzurindu nijako nevnímajú. Pravica nechápe, z čoho pramení sila Roberta Fica, nechápe dôvody svojho neúspechu, a preto prehrá aj tentoraz. Mediálny hluk totiž zodpovedá nanajvýš náladám v Bratislave a na facebooku, nie však na Slovensku.

     Nie pravicoví, ale ľavicoví intelektuáli nemajú zodpovedajúcich partnerov na opačnej strane spektra. Okrem niekoľkých výnimiek ide o netolerantnú sfanatizovanú bandu, ktorá pozná odpovede ešte skôr ako si položí otázky. Títo ľudia pracujú s floskulami, viac súdia ako uvažujú, nepresviedčajú ale zosmiešňujú, nevymieňajú si postoje, ale formy prejavu a analýzu nahrádzajú propagandou. Strácajú pritom elementárnu úctu k pluralite názorov a ich o čo nekompetentnejšie, o to osobnejšie napádanie legitímnych stanovísk z ľavej časti politického spektra už dávno prekročilo hranice bežnej polemiky a stalo sa eldorádom nenávisti porovnateľnej s triednou a rasovou neznášanlivosťou. Títo ľudia si nerobia ťažkú hlavu z nekonzistentnosti svojich postojov, ich vzdelanie je ideologicky ohraničené a miera ich sebareflexie takmer nulová. Preto ich nájdete protestovať proti porušovaniu ľudských práv na Kube, ale nie proti porušovaniu ľudských práv na tom istom ostrove – americkej základni Guantánamo. Preto si robia starosti o väznených čínskych disidentov, ale nie o zmasakrovaných civilistov v irackých Lidiciach – Fallúdži. Ich chápanie ľudských práv je neuveriteľne selektívne, ale o to viac štedro dotované mocenskými centrami. Nepovažujú ľavicových kritikov Smeru za legitímny politický prúd, ale v zmysle Leninovho pohŕdania intelektuálmi len za „užitočných idiotov“. Ak robíte akciu proti nacionalizmu alebo neonacizmu, s ktorou hodnotovo nemajú problém, nepodporia vás, lebo vy ste ľavičiari. Ak robia podobnú akciu oni, očakávajú automaticky solidaritu. Nejde im o správnu vec, ale o jej ideologickú interpretáciu. Týmto bohorovným hlásateľom jedinej pravdy už nestačia kultúrne vojny, ale usilujú sa priamo o metafyzický prevrat. Samozrejme, že existujú aj hĺbaví myslitelia z pravej strany spektra, ale tí sa takto primitívne predovšetkým nedefinujú (používame schválne slovník, ktorému rozumejú naši novinári).

     Som presvedčený, že týchto ľudí sa netreba báť, že nad nimi netreba stáť s bázňou, že k nim netreba pristupovať ako k uctievaným mediálnym autoritám. Nie sú o nič lepší ako všeobecne odsudzovaní šovinisti. Tí prví nemajú radi Maďarov a Rómov, tí druhí Rusov a Grékov. Tí prví hodnotia ľudí podľa ich národnostnej, tí druhí podľa politickej príslušnosti. Tí prví hanobia menšiny, tí druhí voličov ľavice. Samozrejme, vždy budú mať naporúdzi výhovorku, že to je inééé. Nie je. Je to geneticky ten istý rodokmeň nenávisti, ktorý už toľkokrát priviedol našu civilizáciu na pokraj záhuby a ktorý sa nad ňou vznáša opäť ako Damoklov meč. To je ich skutočná tvár maskovaná mediálnym imidžom. Majú neustály pocit ohrozenia, keď nemajú v rukách moc, v skutočnosti demokraciu najviac ohrozujú sami. Nie sú ani schopní si to s vami v diskusii rozdať čestne, na férovku, len vás ostreľujú zo svojich pohodlných mediálnych barikád. Títo ľudia si nezaslúžia serióznu analýzu. Títo ľudia si zaslúžia už len výsmech. Nie komentár, ale fejtón. Nie portrét, ale karikatúru. Nie poznámku, ale vtip. Pretože ich spôsob vedenia verejného diskurzu nemá často ani hlavu, ani pätu, ba dokonca ani gule.