JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Na pracovním trhu se rozmáhá pohrdání manuální prací

Zita SENKOVÁ, moderátorka ——————– Dobrý den. U poslechu Jak to vidí vás vítá Zita Senková. ...

[Ilona Švihlíková]

SPaS: Sociální a federativní Evropa ano, fiskální pakt ne

Stanovisko Spojenectví Práce a Solidarity k Fiskálnímu kompaktu: Fiskální kompakt (plným názvem Smlouva o stabilitě, koordinaci a ...

[Ilona Švihlíková]

Rozhovor s E. Snowdenom: totálne sledovanie všetkých na celom svete

Prinášame preklad rozhovoru, ktorý prednedávnom poskytol Edward Snowden nemeckej verejno-právnej televízií. Tento rozhovor sa neobjavil v ...

[redakcia]

Zrod populárnej kultúry

Kríza žánru | Editorial | Martin Kasarda | 17.02.2012

_ma_small

Populárna kultúra nás zvádza. A možno nás to slovné spojenie populárna kultúra zavádza. Začíname seriál esejí na tému populárnej kultúry, odcudzenia, vyprázdnenia, zvádzania, popsexu, štylizovaného pop-odporu a vytvárania pseudonáboženstva popkultúry.

Pod zvádzaním populárnej kultúry môžeme chápať to, čo francúzsky filozof Jean Baudrillard podrobne rozobral vo svojej filozofickej eseji Seduction, v češtine ju nájdete pod názvom O svádění (Praha: Votobia, 1996). Zvádzanie sa v tradičnej kresťanskej kultúre chápalo ako zvádzanie zla, ako diablova stratégia, ktorá ponúkala slasť, za ktorou je hriech. Zvádza nás had tým, že ponúka jablko a my jablko zo stromu rajského jeme, aby sme získali slasť poznania výmenou za poznanie smrti.


Lenže v moderná a postmoderná doba spravila zo slasti základnú požiadavku a právo, oslobodila nás od zla, aby nás nechala napospas inému zvádzaniu – zvádzaniu chaotických symbolických a vyprázdnených foriem masových médií. Jean Baudrillard hovorí o mediálnej situácii, ktorá stojí na zvádzaní, na vytváraní obsahov simulovanej reality príťažlivej pre konzumentov. Populárna kultúra nás prostredníctvom médií zvádza a my sa ňou zvádzať nechávame, pretože nám to pôsobí konzumentskú slasť. A to, že sme zavádzaní, že sme chytení v panoptiku simulovaného sveta, si nevšímame, pretože slasť, ktorú získavame, nám stačí, je pre nás reálna, zážitkovo hodnotná, hoci nám ju poskytuje nereálny svet.


Má populárna kultúra dátum narodenia?


Možno by ste čakali nejaké jednoduché vyhlásenia typu populárna kultúra sa začala v ríme, v roku 1962, keď vďaka vtedy novému vynálezu – teleobjektívu so zoomom - fotograf Marcelo Gepetti odfotil hercov Richarda Burtona a Elizabeth Taylorovú ako sa bozkávajú. No a čo... Lenže, Burton aj Taylorová, obidvaja v tom čase v manželskom zväzku s niekým iným a s deťmi, sa bozkávali v katolíckom Taliansku v roku 1962. Ako upozorňuje Ellis Cashmor, popredná britská odborníška na populárnu kultúru, vo svojej štúdii Celebrity/Culture (Routledge, 2006), bol to prelomový obrázok, pretože po období zbožštených hercov veľkej vlny hollywoodskeho postvojnového sveta sa odrazu stali z hercov ľudia, ktorí robia – hriešne veci.

 

Skúsme iný dátum narodenia. Čo takto 1953? V tomto roku v auguste nahráva Elvis Aaron Presley svoju prvú skladbu My Happines a Norma Jean Mortenson, známejšia ako Marilyn Monroe žiari vo filme Gentlemen Prefer Blondes a v decembri sa objavuje na titulnej strane nového magazínu, ktorý sa volá Playboy.

Alebo v roku 1932. Prečo práve vtedy? George Beauchamp vyrobil prvú plne elektrifikovanú gitaru, ktorá sa práve v tomto roku začala predávať. Nie je to dosť populárny nástroj? Možno by sme mohli určiť ako dátum vzniku populárnej kultúry prvé odovzdávanie Oscara 16. mája 1929. V ten deň si po sošku prišiel Charlie Chaplin a ocenenie získal aj prvý zvukový film Jazzový spevák z roku 1927.

Alebo sa ešte posunieme k roku 1904? V tom čase na svoje veľké triumfálne turné prišiel do Spojených štátov „umelecký anarchista“, ako o Richardovi Straussovi písali podľa Alexa Rossa v knihe Zbýva jen hluk (Argo/Dokořán 2012) dobové médiá. Počkajte, vážna hudba a populárna kultúra? V roku 1904 usporiadal pre veľký záujem Richard Strauss dva koncerty vo veľkých priestoroch hypermarketu Wanamaker rozkladajúceho sa medzi medzi Ôsmou a Desiatou avenue v New Yorku. Ako keby dnes prišiel spievať do Eurovey George Michael. Straussove koncerty boli na prvých stránkach všetkých dobových novín, rovnako ako milostné aféry opernej superhviezdy Enrica Carusa.

Alebo budeme považovať za zrod popkultúry Buffalo Bill´s Wild West Show, ktorá odštartovala v roku 1883 a stala sa najúspešnejšou šou vtedajšieho sveta? Alebo pôjdeme do roku 1600 na svadbu Henryho IV. a Marie Medicejskej vo Florencii, kde sa po prvý raz predstavilo monumentálne hudobno-spevácko-divadelné predstavenie známe ako opera? A čo takto povedať si, že rok 80 nášho letopočtu bol zrodom pop-kultúry? Práve v tomto roku cisár Titus otvoril po prvý raz brány Amphiteatrum Flavium, teda budovy, ktorú dnes poznáme ako Koloseum. Nie, toto nie je populárna kultúra? Je turistika populárna kultúra? Alebo chlieb a hry antického Ríma? Zabíjanie levov a aranžované bitky gladiátorov neboli čímsi ako wrestlingom svojej doby?

Ozrejmime si teda slová, aby sme prišli na to, že na rozdiel od dejín filmu, histórie rockovej hudby, či reality show o dejinách populárnej kultúre tak jednotnom jave tak jednoducho nemôžeme hovoriť.


Čo je to vlastne populárny?

Definujme si najprv, čo vlastne budeme pod slovom populárna kultúra chápať. Nebojte sa, nečaká nás žiadna ľahká zábava, ale ponor do sveta, ktorý je plný historických odkazov, súvislostí prechádzajúcich od filozofie cez ekonómiu až po pornografiu. Etymológia tohto slova je relatívne známa, populus je po latinsky ľud. Teda spoločenstvo, ktoré je spojené do masy na základe príslušnosti do istého spoločenstva, štátnej organizácie, kmeňa. Aj keď je ľud abstraktná kategória, vieme o tomto spoločenstve tvrdiť, že sa správa v určitých situáciách ako jeden organizmus, má isté spoločné potreby, túžby, predstavy, hodnoty. Populárne v tomto prvom, pôvodnom latinskom ponímaní je teda niečo, čo je obľúbené u ľudí, všeobecne známe alebo zacielené na ľud.

Na pochopenie toho, ako vníma dnes svet slovo populárny, siahneme do slovníka, ktorý vydalo renomované vydavateľstvo Blackwell v roku 2005: New keywords: A Revisited Vocabulary of Culture and Society (Blackwell: 2005). Slovu popular (ktoré sa mimochodom nachádza medzi heslom politická korektnosť a pornografia, čo sú termíny, s ktorými sa pri analýze populárnej kultúry tiež stretneme) je venované heslo, v ktorom sa okrem iného hovorí o tom, že slovo „popular“ na označenie „ľudu, všetkých“, bolo po prvý raz použité v 15. storočí, pričom sa v angličtine používalo ako synonymum slovu people.

Pozoruhodné je, že sebestredná anglo-americká kultúra si v tomto slovníku akosi nenápadne nevšimla či zamlčala, že ide o odvodeninu zo pôvodne latinského termínu. Pritom latinské populus patrilo do základného korpusu latinského jazyka, používalo sa ako štandardné označenie pre ľud a stalo sa základom pre medzinárodne zrozumiteľné slovo populácia.

V sedemnástom a osemnástom storočí sa v angličtine slovom popular označovali veci, ktoré boli všeobecne akceptované, teda prijímali ho všetci ľudia. Treba podotknúť, že v tomto význame malo slovo popular pozitívny nádych, označovalo všeobecne akceptované názory, veci, rozhodnutia. Až od polovice 18. storočia sa začína presadzovať už náš význam slova „popular“ ako označenie „forms of art and entertainment that appealed to ordinary people“, čiže formy umenia a zábavy určeného pre obyčajných ľudí. Už tu vidíme istú sociálnu diverzitu medzi obyčajnými (ordinary) ľuďmi a nepomenovanou, ale implicitne prítomnou elitou, ktorá sa nachádza nad formami umenia a zábavy pre „obyčajných“.

Na sklonku osemnásteho storočia sa v diele nemeckého vzdelanca Johana Gottfrieda Herdera

zjavuje po prvý raz spojenie populárna kultúra. Tento pán však slovným spojením chápal primárne to, čo sa dnes nazýva kultúra ľudová. Aj keď preklad slova populárny je vlastne ľudový.

V tejto chvíli si k slovu populárny potrebujeme definovať slovo kultúra.


Je kultúra všetko?

Slovo kultúra patrí k najneprehľadnejším a najviac významovo zaťaženým slovám, ktoré nás budú sprevádzať. Samozrejme, na laickej úrovni „všetci vieme“, čo znamená kultúra. To je predsa tá milá pleseň, čo nájdeme v laboratóriách biológov v Petriho miskách...

Kultúra má svoje korene v latinskom slove pôvodne označujúcom starostlivosť o pôdu, kultivovanie pôdy: agri-culture. Táto starostlivosť o pôdu bola v dobe Rímskej ríše jednoznačným rysom civilizovanej spoločnosti, agrikultúrna krajina bola tou vyššou formou jestvovania, ako „barbarská“. Postupne sa kultivovanie, vytváranie kultúrnej spoločnosti metaforicky, ešte za čias klasickej latinčiny, prenieslo na celú spoločnosť. Kultúrna je teda civilizácia, ktorá sa stará o seba, plánuje, predvída a sebareflektuje sa vo svojom konaní.

To je to najširšie možné chápanie kultúry ako opozita k prírodnému, fatalistickému bytiu samom o sebe. V tomto zmysle sa kultúra rovná civilizácia.

Lenže jestvuje aj ďalší odvodený význam kultúry, ktorý vznikal na pozadí tohto predchádzajúceho. Kultúrou sa v časoch renesancie začali označovať aj rozdielne civilizačné úrovne. Tí ktorí sa stali „lepšími“, kultivovanejšími oproti mase, oproti ľudu, začali samých seba označovať ako kultúrna, kultivovaná societa. Kultúra sa stáva opozitom voči bežnému, obyčajnému. Práve tu sa rodí naše druhé vnímanie kultúry, ktorá označuje spoločenské rozdiely medzi „obyčajným“ a „výnimočným“, ako rozdiely kultúrne, civilizačné. Stále pracujeme s opozitom lepších a horších, kultúrnych a ne-kultúrnych ľudí, pričom hranica nie je medzi My, Rimania a Oni, Barbari, ale mení sa na triedne rozdelenie My, Vládcovia a Oni, Služobníci. Toto triedne chápanie kultúrnosti/nekultúrnosti pretrváva v modernistickom, konzervatívnom modelovaní skutočnosti dodnes, dokonca aj vo vnímaní „naozajstnej“ a „populárnej“ kultúry, pričom tá prvá je elitárska, lepšia, patriaca výnimočným, tá druhá je všetkých. Postmoderna toto chápanie zotiera a obracia dokonca tak, že sa z populárnej kultúry stáva nosná, formotvorná, kým z elitnej kultúry sa v postmoderne stáva alternatívna a ezoterická reflexia.

Medzi najviditeľnejšie znaky tohto rozdelenia patrí okázalosť, umenie, emocionalita estetického zážitku (takto to pravda nebolo v renesancii definované, keďže estetika a zážitkovosť sú modernejšieho dáta, ale o ďalšiu etymologicko-sociologickú odbočku sa už naozaj nebudeme pokúšať) . Tu sa rodí aj spojenie kultúry s umením, respektíve dochádza k sémantickému prekrývaniu umenia a kultúry v jazyku tak, že umenie – hoci samo mnohovýznamové slovo – sa stáva podmnožinou slova kultúra.

Zároveň sa začína stále častejšie zužovať význam slova kultúra prívlastkami, ktoré presnejšie definujú, čo vlastne tou - ktorou kultúrou chceme povedať. Vzniká rôzne delenie kultúr, ktoré majú svoju filozofickú podstatu v rôznych spôsoboch interpretácie sveta. Napríklad vznikajú „národné kultúry“ v osemnástom a devätnástom storočí zároveň so sebauvedomovaním si etník – vrátane Slovákov. Objavuje sa členenie vertikálne, kde sa hore objavuje kultúra vysoká a dole kultúra nízka, ľudová, populárna. Kultúrou sa označujú aj oblasti, v ktorých dochádza nie priamo ku kontaktu s umením, ale dá sa hovoriť o istej kultivácii, zjemňovaniu, štandardizácii či civilizácii vzťahov: napríklad kultúra stolovania.

Kultúra je invazívne, vírusové slovo, ktoré na seba postupne nachytalo v 20. storočí ďalšie prívlastky od takých ako je telesná kultúra, globálna kultúra, gay kultúra, subkultúra, alternatívna kultúra, materiálna kultúra či mediálna kultúra. Zároveň sa prídavné meno kultúrny stalo slovom dodávajúcim intelektuálny a diskusie vyvolávajúci náboj mnohým ďalším oblastiam: kultúrna vojna, kultúrny imperializmus, kultrúna krajina. Samotným slovom kultúra a jeho významami sa primárne zaoberajú kulturálne štúdiá alebo kulturológia.

Podrobne sa problémom termínu kultúra zaoberá mnoho autorov od dôsledných filozofov pracujúcich s jazykom ako chemik s výbušným materiálom ako napríklad Theodor Adorno vo svojej Estetickej teórii, cez konzervatívcov a apologétov dnešnej kultúry akým je napríklad Roger Scruton v esejistickej štúdii Průvodce inteligentního člověka po moderní kultuře. Podrobný pohľad do vnútra slova kultúra ponúka Chris Jenks vo svojej prehľadnej práci s jednoduchým názvom Culture. (New York: Routlege, 2001.) Uvádza 4 základné okruhy a použitia slova kultúra.


1. Kultúra ako intelektuálna, kognitívna kategória jedinca

Táto kategória sa vzťahuje nastav mysle, na individuálnu snahu o emancipáciu a dosiahnutie dokonalosti jedinca. Je to individualistická a romantická filozofická predstava, na druhej strane táto predstava tohto odlíšenia sa a snahy o individualitu nás odlišuje ako ľudí.


2. Kultúra ako kolektívna kategória, ako intelektuálny a etický rozvoj spoločnosti

Táto interpretácia nás spája s ideou civilizácie ako evolučného stupňa rozvoja ľudstva na pozadí darwinovského pohľadu progresu, ktorý sa deje bez vonkajšej príčiny a bez teleologického plánu, zato s výberom a prežívaním tých vzorcov správania, ktoré sa javia ako účelné pre zachovanie a rozvoj society.


3. Kultúra ako popisná, konkrétna kategória

Toto je podľa Jenksa najčastejšie používaný význam v každodennom života, teda kultúra ako súbor umeleckých diela a výtvorov intelektuálnej práce, ktoré využívajú symbolický jazyk, vedome i nevedome pracujúc s historickým intelektuálnym pozadím a vyvolávajúc emocionálne stavy u prijímateľov.


4. Kultúra ako sociálna kategória

Kultúra ako spôsob života ľudí a ľudstva. je to pluralistický, demokratický význam slova, z ktorého vychádza aj antropológia, sociológia a kulturálne štúdie.


My budeme pod kultúrou rozumieť pre naše potreby súbor diel a akcií vytvorených tvorcami – individuálnymi a kolektívnymi -, ktoré vznikajú na pozadí istého spoločenského kontextu s cieľom vypovedať o svojom videní sveta, prioritách a morálnych hodnotách a vyvolať tak u prijímateľov emocionálne vzrušenie či intelektuálnu odozvu . Kultúra v užšom slova zmysle je teda pre nás súborom umeleckých diel literárneho, hudobného, výtvarného, filmového, či multimediálneho charakteru, vrátane zábavného a módneho priemyslu, športu či aktívneho trávenia voľného času – v čom sme sa práve dostali aj do kategórie širšej, kultúry ako sociologického fenoménu.


A teraz si môžeme urobiť sobáš slova populárny a kultúra. Ako sme už naznačili, populárna kultúra sa ako označenie po prvý raz objavuje v osemnástom storočí s odkazom na ľudovú tvorbu. J.G.Herder – okrem mnohých iných vecí - bol zberateľom príbehov, rozprávok, mytologických rozprávaní, zvykov, piesní, mapoval teda slovesné umenie oblastí dnešného, vtedy ešte nezjednoteného Nemecka. Jeho knihy – zborníky Stimmen der Völker in Liedern (1778 – 1779) sa stala vzorom pre mnohé ďalšie spevníky a zbierky ľudového – populárneho umenia. Túto tradíciu, ktorú dnes vnímame ako folklór, ľudovú kultúru, sa snažil systematizovať, zapisovať a zároveň ju komparoval s kultúrou „umelou“, vysokou, vytváranou tvorcami s cieľom pobaviť, zaujať a vypovedať o svete autorským spôsobom. Herder inšpiroval celé romantické hnutie, ktoré sa obrátilo k výskumu ľudovej kultúry, folklórnych tradícií, ktoré sa prenášali generáciami a kombinovali v sebe predkresťanské a kresťanské prvky, kultúrne vplyvy iných národov i konzervované tradície prekonávajúce storočia v mutovaných podobách len vďaka ľudskej pamäti.

Aj keď Herder neobjavil populárnu hudbu či film, odhalil fakt, že vysoké, „panské“ umenie má svoj pendant v umení, ktoré je možno jednoduchšie, nie tak vyumelkované, možno autentickejšie (alebo aspoň romantická predstava bola, že toto je to pravé, naozajstné vyjadrenie duše ľudu). Zároveň implicitne ukázal, že aj ľud má potrebu získavať nejaké kultúrne podnety, zážitky, že potreba estetickej komunikácie vyvolávajúcej emócie – radosť, smiech, smútok, strach, spolupatričnosť k istej societe – je prirodzenou vlastnosťou človeka. Bez kultúry prosto nejestvujeme ako ľudia.

Rozdelenie na „vysokú“ umelú kultúru a „nízku“ ľudovú populárnu zábavu sa stalo na ďalšie desaťročia signifikantným modelom, okolo ktorého sa vytvárali rôzne možné pohľady a interpretácie, formovala sa vlastne celá buržoázna – moderná – kultúra.

Pokračovanie nabudúce


Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 44 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Video

Urezať im gule! vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2014 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist