Čo nejestvuje, môže niekedy pôsobiť skutočnejšie než bežné a známe veci, javy a frázy okolo. Ako posolstvo o radosti z bytia. Tie blížiace sa sviatočné dni sú o vzniku, príchode a narodení. Keď sa stane to, čo ešte nebolo, iba sa mohlo i nemuselo prihodiť, ako každá nová kniha, obraz, kompozícia.

Hovorí sa tomu aj zázrak, alebo dobrá zvesť.

Aj Vianoce sú pozvánka k stálej a trvalej radosti z príchodu a obnovovania. Nie slasť z jedla a drahých darčekov, ale z toho, že s niekým sme a niekto je kdesi pri nás ďaleko či blízko, prekračujúc hranice časopriestoru. Je to dobré oznámenie. Komunikácia, nie manipulácia. Treba to doložiť faktickou príhodou?

Raz na prvý sviatok vianočný mi vraví starček: Keď včera večer prišli vnuci z bohoslužieb, jeden sa začal kutrať medzi gramoplatňami, spustil gramofón, vraj toto sme počuli v kostole, podobalo sa to na dobrú zvesť. A pri štedrej večeri im znela Bachova Tokáta a fúga d mol.

Tá mladistvá hudba, plná sviežosti, čerstvoty, doterajšej nepočutosti, až dravosti, vyvažovaná po útočných náporoch pokojnejšími plochami, kde sa hromadí sila. Dielo nabité dramatickosťou, miestami veľmi prosté, no plné výbuchu, horľavé, vlastne nevhodné do nehy Svätvečera ako ho bežne chápeme. Lenže naozaj: tie tiché a nenápadné dni kedysi pred dvoma tisícročiami znamenajú kladnú explóziu a výbuch.

Na mnohých obrazoch a sochách starých majstrov na hudobných nástrojoch hrajú akési bytosti s krídlami, možno anjeli - tak zveme tie kladné siločiary – ktorí pískajú a trúbia aj nad betlehemskou stodolou. O Bohu mlčia, radšej mu pomáhajú, ako dokážu a vládzu, aby zlá energia neprevŕšila. A táto symbolika či alegória zrejme vôbec nie je od veci. V ľudovej kolektívnej pamäti sa hrajú a spievajú koledy a pastorále. Akoby sa sviatočnosť podobala na hudbu a hudba na svetlo. A možno je to to isté.