Brilantný absolvent Harvardu Nouriel Roubini ako jeden z mála už dávno bije na poplach. Kým médiá ponúkajú telenovelu o vzostupe a páde bankových celebrít, mimo dosahu svetlometov sa ako v nemom filme rúca svet tieňového finančníctva. Je to rozprávkový svet špekulantov združených v spolkoch ako Penta alebo J&T s viac ako 500 biliónmi amerických dolárov naakumulovanými vo finančných derivátoch. Ide o 20 rokov trvajúcu pyramídovú hru, ktorá doteraz nepodliehala takmer žiadnej regulácii.

Je to v podstate realizácia ideálu voľného trhu, kde prax privodila katastrofálne dôsledky pre klasický bankový sektor, priemysel a v neposlednom rade pre milióny konkrétnych ľudí, ktorým sa v živote o miliardách a burze ani len nesnívalo. Pričom situácia je dnes už taká vážna, že hádanie sa o tom, či a do akej miery by finančné trhy mali podliehať štátnej regulácii, je trestuhodným plytvaním času, aké si môžu dovoliť len propagandisti, ktorí majú odvádzanie pozornosti v náplni práce. Pravda je totiž taká, že v dnešnom svete predstavuje proporcia finančných transakcií použitých na realizáciu obchodu s reálnymi výrobkami iba 2 % z ich celkového objemu. A práve tento svet virtuálnych peňazí sa začal rúcať ako dvojičky z karát. Ani bombasticky ohlasované štátne záruky, ani panické kontrahovanie ďalších dlhov už demoláciu nezastavia. Ak sa nestane zázrak, jediným problémom pre tých, ktorí spravujú systém, zostane brutálna globálna recesia. Ktoré priemyselné odvetvia udržať nad vodou? Ako? Po implózii tieňového finančníctva a práve prebiehajúcom znárodnení bankového sektora príde na rad plánované hospodárstvo. Do akej miery a na ako dlho? Ani to však ešte neznamená, že by samotný systém postavený na akumulácii kapitálu dostal ranu z milosti. Práve naopak: skupinky trubadúrov neoliberalizmu už začali vyhlasovať, že ozrutné dlhy, ktoré na seba v rámci záchrany systému cez štát naberie spoločenstvo pracujúcich, raz bude treba splatiť. Ľudia ako Ivan Mikloš alebo Ján Počiatek sa nezamýšľajú nad tým, do akej miery sa tieňové finančníctvo za posledných 20 rokov nafúklo do dnešných obludných rozmerov aj vďaka už dosiahnutej miere privatizácie verejných statkov. A preto začnú kapitalistickí dogmatici voľného trhu ešte dôraznejšie tlačiť na privatizačnú pílu. Ich tradične slabí oponenti z radov sociálne cítiacich komediantov a ľudskoprávne liberálnych až zelenkastých aktivistov sa zmôžu len na uplatňovanie určitej férovosti pri určovaní zodpovednosti za vzniknutú škodu. Pôjde im len o to, aby sa ťarcha následkov rozložila primerane a viac-menej humánne. V samotnom systéme však nenastávajú žiadne parametrické zmeny. Na vlastnej koži zamestnancov a drobných sporiteľov práve prežívame len posledný prejav toho, čo Marx nazval „pôvodnou akumuláciou“, teda procesu expropriácie veľkej časti obyvateľstva a jej násilím vynúteného zapojenia sa do pracovného obehu v priemysle. U nás na západe sa teda zatiaľ nič zásadné nemení. Len tí, ktorí uverili, že raz nebudú nútení žiť len z práce, ale doprajú si bezstarostnú starobu z naakumulovaného kapitálu, napríklad vo forme renty z vlastníctva nehnuteľností, práve prichádzajú o ilúzie. Koľko ich bude? Kto si opäť získa ich dôveru ?

Súvisiace články:

• Finančná gangréna