Že žijete v chaotickej situácii spoznáte podľa niekoľkých znakov: 1) mainstreamové médiá sú neustále prekvapené tým, čo sa deje, 2) krátkodobé predpovede rôznych „expertov“ sa zásadne líšia a sú vyhlasované s veľkou opatrnosťou, 3) establišment sa odvažuje hovoriť slová, alebo robiť veci, ktoré boli predtým tabu, 4) obyčajní ľudia sa boja a sú nahnevaní, nevedia však čo robiť.

To je dobrý popis sveta za posledné dva roky, alebo aspoň veľkej časti sveta, tvrdí Immanuel Wallerstein v komentári pravidelne zverejňovanom na stránkach Centra Fernanda Braudela.

Wallerstein cituje niekoľko príkladov „obrovských prekvapení“: nestabilné, prekvapujúce zmeny nálad voličov, finančný kolaps v Dubaji, takmer bankrot viacerých veľkých štátov v USA, a štyroch či piatich členov Európskej únie, silné fluktuácie svetových mien... Každodenne sa o nich píše v tlači, vyjadrujú sa k nim politici a experti. Nedokážu sa však zhodnúť na príčinách, a už vôbec nie na riešeniach.

Vážne hospodárske problémy neotriasajú len európskymi krajinami (a sekundárne eurozónou), ale aj štátmi v USA, ktoré boli ešte nedávno kladené na roveň najsilnejších svetových ekonomík. Čo sa vlastne deje v Grécku či Kalifornii? Wallerstein odpovedá: Príjmy vlád klesli, najmä v dôsledku znížených príjmov z daní, čo je zas spôsobené poklesom spotreby ľudí, ktorí sa boja o svoje peniaze. Súčasne, s rastúcou svetovou nezamestnanosťou sa zvyšujú požiadavky na nárast vládnych výdavkov. Štáty tak majú menej peňazí na to, aby uspokojili väčšie požiadavky. Čo môžu urobiť? Môžu zvýšiť dane. Lenže voliči by to väčšinou neprijali dobre, a u firiem sa štáty boja odchodu. Môžu znížiť výdavky – buď súčasné, alebo budúce, ako sú penzie. Lenže potom musia čeliť verejnej nespokojnosti, ak nie dokonca revolte.

„Trh“ reaguje. Kto však tvorí ten reagujúci (napríklad zmenou menových preferencií) „trh“? sú to veľké korporácie a finančné štruktúry, ako hedžové fondy, ktoré riadia svetový finančný systém s veľmi krátkodobým výhľadom, no za obrovské zisky. Výsledkom je, že vlády čelia neriešiteľným dilemám, a jednotlivci ešte neriešiteľnejším. Nevedia predpovedať, čo sa stane. Ich správanie je stále frenetickejšie. Stávajú sa protekcionistickými, xenofóbnymi, či demagogickými. To však samozrejme nič nerieši. V tomto bode vstupuje do diskusie najväčší zo svetových expertov, Thomas I. Friedman, aby napísal komentár „Ešte som také niečo nepočul“. A čo vlastne počul prvý krát? Počul ne-Američanov, ako v Davose hovorili o „politickej nestabilite“ v Spojených štátoch. V minulosti sa také slová hovorili len o krajinách ako Rusko, Irán či Honduras. Len si to predstavte – ľudia si myslia, že Spojené štáty so politicky nepredvídateľné.

Podľa Wallersteina je dôvod prekvapenia Thomasa I. Friedmana (a jemu podobných) jednoduchý: žil v ním samým vytvorenej kukle, kukle politického establišmentu Spojených štátov a ich nasledovníkov v iných častiach sveta. Realitu vnímajú až vtedy, keď je to naozaj zlé. Spojené štáty sú politicky nestabilné a v najbližších desaťročiach sa to pravdepodobne ešte zhorší. Je Európa stabilnejšia? Len o trochu. Je Latinská Amerika stabilnejšia? Len o trochu. Je Čína stabilnejšia? Možno o trochu, neexistujú však na to dôkazy. Keď sa gigant potáca, mnoho vecí padá s ním.

Takže tak vyzerá každodenný chaos – situácia, ktorá nie je predvídateľná v krátkodobom horizonte, a už vôbec nie v dlhodobom. Je to situácia, v ktorej sú ekonomické, politické a kultúrne výkyvy veľké a rýchle. A to vyvoláva vo väčšine ľudí strach, uzatvára Wallerstein.

Pôvodný komentár nájdete na tejto linke.