Diskusia okolo akýchkoľvek zmien v dôchodkovej reforme vyvoláva až hysterické reakcie, akoby minulou vládou schválený návrh bol jediný možný a prijateľný. Niet sa čo čudovať, pre tvorcov reformy a správcovské DSS je takáto podoba skutočne najprijateľnejšia z prijateľných - podľa analýzy Svetovej banky si vysoko nadpriemerne zarábajúci skutočne rapídne polepšia. Na druhej strane existuje aj jasne znevýhodnená skupina – ľudia s nižším príjmom a medzi nimi ženy/matky.

 Smutné je len, že táto skupina tvorí väčšinu populácie a je najzraniteľnejšia.
V krajinách Európskej únie, ale i napr. v Južnej Afrike či Namíbii sa pri dôležitých reformách a zákonoch vykonávajú tzv. rodové analýzy. Ich cieľom je porovnať vplyv a dosah daných zákonov na oba rody, vyhodnotiť rozdiely a navrhnúť riešenia na ich vyrovnávanie. Kapitalizačný pilier totiž vytvára najväčšie predpoklady na prehlbovanie rozdielov medzi ženami a mužmi vo výškach dôchodkov. Táto skutočnosť bola zistená a potvrdená v rôznych analýzach dôchodkových systémov v latinskej Amerike najmä v Chile, ktorá bola vzorom pre našich reformátorov.
    Liberálny koncept vychádzajúci z princípu „kto viac zarobí, viac si nasporí a môže odísť do dôchodku skôr a s vyššou sumou“  by bol  spravodlivý v prípade, ak by každá práca bola spravodlivo finančne ohodnotená. V skutočnosti sa však vykonáva množstvo neplatenej práce, bez ktorej by bol chod spoločnosti nemysliteľný. Je to neplatená práca v domácnosti, vykonávaná spravidla ženami. Podľa niektorých zahraničných odhadov je jej sumárna hodnota prerátaná bežnou hodinovou odmenou porovnateľná s objemom HDP v danej krajine. Zohľadnenie tejto práce je do určitej miery možné pri modeloch dôchodkového poistenia založenom na medzigeneračnej solidarite, pri osobných účtoch však vyjdú ženy v domácnosti úplne naprázdno. Kým pracujúci otec rodiny si odvádza prostriedky na svoj účet, jeho manželka, starajúca sa o spoločné deti a domácnosť bude mať nasporené oveľa menej. Ak žena vôbec nebude v pracovnom pomere a bude s venovať len domácnosti a výchove detí, vlastne si nenasporí vôbec nič. Výpadok z pracovného procesu zákonite znamená aj výpadok sporenia. Aj pracujúce ženy tým, že zarábajú menej – minulý rok v priemere o 27% ako muži - budú potrebovať dlhší čas, kým si na dostatočnú výšku dôchodku nasporia, ak sa im to vôbec podarí.  
Kritická situácia pre takéto ženy nastane v prípade rozvodu, kedy chýba zákonitá regulácia. Nejedná sa pritom o malú skupinu - na 100 uzavretých manželstiev pripadá v súčasnosti až 40 rozvodov. V mnohých štátoch sa v takomto prípade pri zohľadňovaní dôchodkových úspor uplatňuje tzv. splitting systém. Jeho podstatou je rozdelenie sumy naakumulovanej obidvomi partnermi počas manželstva medzi oboch partnerov. Pri delení majetku sa spočíta výška nasporených prostriedkov na účtoch oboch manželov počnúc dňom uzavretia manželstva do jeho rozvodu a vydelí sa dvomi. Ďalšia možná alternatíva je sporenie na spoločný tzv. rodinný účet, kedy si manželia ukladajú peniaze spolu.  Toto opatrenie vyrovnáva znevýhodnenie žien, ktorého príčinou sú rodové stereotypy živené v našej spoločnosti - výpadok z pracovného procesu na základe výchovy detí, nižší zárobok na základe obmedzeného kariérneho postupu a neplatená práca v domácnosti vykonávaná hlavne ženami. Z práce ženy v domácnosti profituje rovnako muž a vytváranie domáceho zázemia mu napomáha v práci, ktorej výsledkom je aj šetrenie na dôchodkový účet. Preto podľa princípu „spravodlivosti a zásluhovosti“ majú z ušetrených prostriedkov na dôchodku profitovať tiež obaja. Je totiž vrcholne nespravodlivé, aby si na dôchodku bývalý manžel užíval nasporené prostriedky a žena, ktorá roky vychovávala aj jeho deti, ostala sociálnym prípadom. Princíp je spravodlivý aj v tom, že prenáša zodpovednosť na rodinu ako bunku a nezaťažuje sociálny systém.
Hoci naša spoločnosť a najmä politici pred voľbami verbálne podporujú rodinu a neoceniteľnú úlohu matky, reálna podpora je minimálna. Suma, ktorú si počas materskej resp. rodičovskej dovolenky ženy ušetria, je menej ako povestná  „almužna“ a zákonite sa to odrazí na výške ich dôchodku. Pre ženy je takýto výpadok z pracovného procesu oveľa markantnejší; podľa údajov Svetovej banky vynechá priemerný muž počas produkčného veku zhruba 2 roky práce, kým u ženy je to kvôli materským povinnostiam až 8 rokov. O to nižší bude samozrejme jej dôchodkový účet. Je teda paradoxom, že najmä konzervatívni politici apelujú na ženy, aby rodili deti a postarali sa tak o prispievateľov na budúce dôchodky, ale o ženy samotné sa nestarajú. Tie totiž na výchovu ďalších prispievateľov do dôchodkových fondov šeredne doplatia.
Výsledkom našej dôchodkovej reformy bude zákonite ďalšie narastanie feminizácie chudoby, najmä u starších žien. Už dnes sa práve v skupine dôchodcov prejavuje najväčší rodový rozdiel; podľa výskumu Štatistického úradu ženy sú ohrozené relatívnou chudobou trikrát viac ako muži.  Nový systém tento rozdiel zákonite rozšíri.
Na Slovensku však argumenty o rodovej rovnosti a spravodlivosti akosi nezaberajú, vraj je to „umelo vytvorená agenda“. V tom prípade by mal platiť aspoň pud politickej sebazáchovy; ako píše Fukuyama, „starnutie obyvateľstva bolo doposiaľ diskutované najmä z aspektu hrozby pre sociálne zabezpečenie. Nesie však so sebou množstvo ďalších sociálnych dôsledkov a medzi nimi aj vzostup starých žien ako jedného z najsilnejších voličských blokov, s ktorým budú mať politici 21.storočia do činenia.“ Tieto predstavujú aj na Slovensku už silnú voličskú skupinu - babky demokratky sú u nás už politickou legendou - a ich nespokojnosť môže silne zamiešať politické karty.  

Súvisiace články:

• Krédo svedkov DSSkových
• Kedy to schytajú slovenské DSSky?