Číňania už vyvážajú najviac na svete, ale čerstvo zosadení králi exportu z Berlína sa na nich určite nehnevajú lebo, ako sami tvrdia, ich ,,najväčší konkurent je zároveň aj najväčším zákazníkom.,,

Vôbec Európa aj Spojené štáty by mali pridať, pretože asertívna Ázia nám berie zaujímavé zakázky ako napríklad tú v Spojených Arabských Emirátoch, kde nám lukratívnu výstavbu jadrového reaktora vyfúkla Južná Kórea. Človek by sa nazdával, že Blízky Východ, snáď s výnimkou slobodu nenávidiacich ľudí  v Iráne (nemajú právo na jadro), Sýrii (nemajú právo na svoje ukradnuté Golanské výšiny) a Palestíne (majú právo zomrieť), majú mierumilovní priatelia z NATO pod kontrolou aj ekonomicky. Možno by si tie emiráty (priam kvitnúca demokracia s rozvinutou občianskou spoločnosťou) zaslúžili za svoju vierolomnosť trošičku vytrestať, keď tam už máme tie vojenské základne.

 Ale späť k plíživému hegemónovi. Čína okrem zúrivého exportu plánuje aj ďalšie šialenosti ako ultra moderné expresné vlaky pozdĺž celej krajiny. Chce do nich investovať asi takú istú sumu ako vodca slobodného sveta do ďalších zbytočných konfliktov v Jemene, Afganistane a Pakistane. Apropos v Afganistane sú vraj čínske taniere oveľa populárnejšie ako americké nálety na svadobčanov. Divní sú ti Afgánci, pravý demokrat by mal stokrát radšej prijať demokratickú bombu ako totalitný porcelán.

 Čína na rozdiel od štátov NATO zatiaľ porušuje ľudské práva len v rámci vlastnej krajiny, čo ju okrem Blízkeho Východu robí populárnejšou aj v Latinskej Amerike, s ktorou má stále čulejšiu obchodnú výmenu. Kto preberá Afriku, kde čínske investície minulý rok narástli o 80 percent, je stále jasnejšie.

 Peking si dáva pozor aj na bubliny, parazitov vo finančnom sektore, špekulatívny kapitál do krajiny nepúšťa a ani bohovi nepripustí posilnenie juanu. Čo teda robiť na obmedzenie čínskeho vplyvu, ktorého penetrácia svetových trhov nás zákonite odsúva na druhú koľaj a mohla by nás o pár desiatok rokov nedajbože prinútiť znížiť spotrebu (ekoteroristom sa to zjavne nedarí) ?

 Prvý pokus sa už stal a bol neúspešný. Ujguri nezabrali hoci ich šíritelia tej pravej  slobody z National Endowment for Democracy hojne podporovali. Cez ich územie, ktorého stabilita sa na chvíľu otriasla, sa tvorí dôležitá energetická linka medzi Kazachstanom a Čínou. Je to pre Peking poistka, ak by Washington vojensky predsa len odsekol toky z Blízkeho Východu (nepravdepodobné).

 Ďalej treba komunistov trápiť dodávkami zbraní Taiwanu, hoci už aj tam asi končíme keďže Čína sa na to sťažovala v jednom týždni šesť (!!!) krát. Niečo s tým v blízkej budúcnosti urobia (čo by to bolo za rastúceho hegemóna ak by tak blízko vlastných hraníc nezakročil), treba veriť že im to Washington prenechá za nejakú obchodnú protihodnotu a nebude vojna.

 Najsmutnejšie je, že nás Číňania o pár rokov ani nebudú potrebovať, takže ich nebudeme môcť ani vydierať. Zbežný pohľad na ich obchodnú bilanciu naznačuje znepokojivé trendy a síce, že stále viac výmeny majú s Brazíliou, Indiou, Afrikou a krajinami ASEANU a stále menej s nami a Američanmi. S ASEANOM, ktorý sa už naučil im zbytočne do ľudských práv nekecať, rozbehli dokonca zónu voľného obchodu a je pravdepodobné, že ázijské meny sa budú postupne viazať na juan. Vedeli by sme to možno zvrátiť nejakou tou vojničkou, do ktorej asi ale Európanov teraz nikto nenatlačí. Zato Američania preukazujú obrovskú výdrž pri tolerancii svojich vojenských lídrov (a vojnových zločincov), ktorí im nádherne servírujú ďalšie a ďalšie neodvratné hrozby. Hm, žeby predsa len ten Taiwan ?

Autor je spravodajca World Business Press Online v Londýne

Súvisiace články:

• Kongo, jeho noví čínski priatelia a MMF